SILA našich SLOV

Views: 55

Slovo ako liek

Už starí toltéci považovali slovo za tú najmocnejšiu, až magickú silu.
Silu, ktorá tvorí.

Sila slova záleží od energie, ktorú mu v daný moment dáme, ktorou ho “nabijeme”. Slovom si navzájom dokážeme pohladkať dušu. Slová lásky, vďaky, nehy dokážu vo vzťahoch zázraky. Známa veta z biblie “Povedz iba slovo a duša mi ozdravie…” nesie v sebe veľa pravdy.

Cez slovo dokážeme darovať nádej, povzbudiť. Slovo nás nič nestojí. Vnímať hodnotu slova, vnímať jeho tvorivú silu, skryté možnosti, ktoré nám ponúka, nám môže začať výrazne meniť život. Môže výrazne vplývať na naše vzťahy, meniť naše postoje, prinášať nám do života radosť.


Slovo ako zbraň

Na druhej strane však jediným slovom dokážeme zobrať dôveru, narušiť stabilitu. Zraniť, zneistiť. Len jemne zmeníme tón a slovo zrazu znamená čosi úplne iné. Do chvíľky šťastia dokážeme jedným slovom vniesť trpkosť. Jedným slovom dokážeme úplne otočiť smer toho, ako sa daný vzťah vyvíjal. Ak to isté slovo povieme útočne, hlasno, príliš rázne, alebo v nevhodnú chvíľu, namiesto pohladenia ním udrieme. Toto sa však často nedeje slovom samotným, ale spôsobom, akým ho vyslovíme. Čo v ňom zdôrazníme, s akým zámerom ho použijeme.


AKO je dôležitejšie než ČO…

Stalo sa vám niekedy, že ÁNO ani zďaleka neznamenalo áno? A to aj napriek tomu, že bolo vyslovené? Stalo sa niekedy, že sme nezapočuli dôležitý odtienok? Nevycítili podstatu? Nezachytili kľúčový podtón, skrytú informáciu, jemné gesto/náznak?

Teóriu o tom, koľko z počutého rozhovoru naozaj vnímame cez slová samotné a koľko z toho počujeme práve cez to “nevyslovené” (teda cez neverbálnu, či paralingvistickú komunikáciu), poznáme asi všetci.

Až paradoxne znejú čísla  – len 30% z povedaného obsahu naozaj počujeme/zachytíme a až 70% ide pomimo všetkého verbálneho – nám však často nehovoria mnoho.

Čo si máme pod tým predstaviť? Máme sa zmieriť s tým, že rozprávame, ale slová sa nedostávajú k prijímateľovi? Naše slová nemajú váhu, ktorú im prikladáme?
Čo robíme v narábaní so slovom nesprávne?

Slovo samotné, a tu zámerne odhliadam od jeho významovej hodnoty, má naozaj vo väčšine prípadov oveľa menšiu obsahovú váhu, než jeho forma, ktorou ho použijeme.

Obsah slov je to, na čom sme sa v našom spoločenskom systéme my ľudia dohodli, ako budeme pomenúvať deje, predmety či javy okolo nás.

Avšak to podstatné, teda to, čo naozaj počujeme, sa deje cez ich formu. A tá môže byť zakaždým iná.

To naozaj dôležité prebieha akoby medzi vyslovenými slovami – v ich farbe, tóne, hlasitosti, dôraze. V gestách, ktoré ich doprevádzajú, v jemnej mimike.  

Predstavme si to podobne, ako keď napríklad pečieme chlieb. Podľa receptu dáme vždy rovnaké ingrediencie, v rovnakom pomere, pečieme pri rovnakej teplote. Avšak výsledná forma, chuť a podoba upečeného chleba nikdy nie je rovnaká. Vieme, že raz sa nám vydaril lepšie a cítime, kedy to nie je úplne “ono”.


Virtuálny svet

Čoraz viac ľudí sa pohybuje často a dokonca radšej vo virtuálnom svete, teda bez priameho osobného kontaktu.

Moja hypotéza je, že náročnosť práce s hovoreným slovom môže byť jedným z podstatných dôvodov, prečo tomu tak je. Častokrát je oveľa jednoduchšie poslať zamilovanú správu a pridať k nej kopu srdiečok a zaručene fungujúcich fráz, než sa zadívať do očí a vysloviť tie správne slová, správnym tónom a v správnu chvíľu. A najmä vystaviť sa reakcii, ktorá sa nedá vždy vopred predvídať. Veď predsa tá nás môže zaskočiť, nájsť nás zraniteľných, príliš “otvorených”, bez možnosti odstupu. Pod ťarchou reakcie druhej osoby sa môžeme cítiť strápnený, zahanbený, neprijatý, možno až odmietnutý.


Vzťahy ako zdroje, ktorým sa nám prihovára svet/vesmír

Medziľudské vzťahy považujem za tú najväčšiu životnú školu. V nich sa ukazuje naša ozajstná múdrosť, zrelosť, naša vnútorná sila, naše umenie vysporiadať sa zo zranením, sila ega.

Vzťahy sú našimi zrkadlami. Vďaka vzťahom si o sebe vieme uvedomiť, či na útok odpovedáme útokom, lebo máme strach. Alebo volíme láskavé slovo, lebo veľmi dobre vieme, že bitka vyvolá len väčšiu vojnu.

Veľa prípadov manipulácie so slovom nie je nevyhnutne vedomou záležitosťou. Častokrát proste len nevieme, ako nato. V školách nás učia fyziku, chémiu a vybrané slová, avšak o sile a zraniteľnosti vo vzťahoch, práci s emóciami, či vnútornými postojmi nám rozpráva iba život sám. A rečou veľmi priamou, často boľavou, bez prípravy. Život nás učí cez situácie, ktoré nám prihráva, cez ľudí, ktorí nám do našej životnej cesty vstupujú. Cez príbeh, ktorý nám nechávažiť, či sa nám to páči,či nie.

Čo sa naučiť odmietame, to nám podsunie znovu a znovu. Denno-denne dostávame posolstvá. Vzťahy sú ako poštové holuby, cez ktoré k nám prilietajú správy o nás samých – o našich posunoch v pred či zastaveniach. Slová sú a často bývajú kľúčom. Aké dvere nimi otvárame, to si vyberáme sami – vedome, či menej vedome…  nevedomky.


Čím teda vlastne komunikujeme? V čom tkvie mágia nami vypovedaných slov?

Pri workshopoch zameraných na komunikačné techniky sa robieva cvičenie, ktoré ukazuje dôležitosť formy slova. Teda toho, čo je ešte dôležitejšie, ako význam povedaného.

V tomto cvičení dvojica ľudí navzájom stojí chrbtom voči sebe a nevidia si do tvárí. Ich úlohou je len vysloviť úvodný pozdrav a prvú vetu v rozhovore. Ten, ktorý hovorí, dostáva inštrukciu vysloviť prvý pokus s úsmevom na perách. V druhej fáze je jeho úlohou byť zamračený, vážny vo svojej mimike a to počas opakovania rovnakých úvodných viet.

Úlohou druhého človeka je pomenovať, čo z kratučkého rozhovoru cítil, aj keď nevidel.

Výsledkom cvičenia je istota, že takmer každý z nás úsmev “počuje”. A počujeme veru aj zamračenosť.

Pocit z podoby hovoreného prebíja význam slov – vystupuje výraznejšie, než čakáme. Ľahko prijímame povedané slová, keď za nimi necítime hrozbu, ale naopak, nesú v sebe ľahkosť. A opačne, keď v nás počuté vyvolá neistotu, nepokoj, neváhame si obsah “zväčšiť”, prikrášliť k horšiemu, vytvoriť väčšiu, než reálnu hrozbu.


Alebo ako nájsť ZEN svojich SLOV…

·       Skúsme si všímať, čo k svojim slovám “pribaľujeme”. Akú emóciu nimi vysielame?

·       Všímajme si aj to, podľa čoho ju ten druhý človek rozpozná. Či je zreteľná aj pre toho druhého v komunikácii.

·       Zastavme sa pred vyslovením slova/vety a doprajme si chvíľočku, v ktorej zvážime jeho tón, farbu, emóciu v ňom.

·       Čo ak by sme našim vysloveným slovám skúšali ich zafarbením, tónom, spôsobom povedaného vždy ako by priradiť smajlika?

·       Vylaďme sa na to, čo hovoríme. Čo cítim vnútri? aké slovo nakoniec zo mna “vypadne”? Malo byť povzbudivé. Podarilo sa mi to? Ak nebolo,čo sa udialo? Čo mi nevyšlo?

·       Skúmajme sami seba. Rozprávam ticho? Alebo rýchlo,až útočne? Čo chcem pred ostatnými ukryť? Pozerám sa do očí? Usmievam sa, keď rozprávam? Zodpovedá môj výraz tváre hovorenému?

·       Aké signály dávam navonok cez telo? Som natočená/ný k danému človeku? Vedela by som ho objať, keď hovorím láskavo?

·       Mám v sebe naozaj hnev, keď zo mňa idú nahnevané slová? Mierim ich správnym smerom?

·       Viem rozlíšiť, či boli moje slová pochopené tak, ako som ich myslel/la? Ako to zistím/budem zisťovať?

   
OSLOVUJME MENOM!

Oslovovanie menom v komunikácii robí doslova zázraky. Vyslovením mena človeka, s ktorým hovoríme, budeme adresní, osobní, dostávame sa do oveľa väčšej hĺbky a aj oveľa rýchlejšie. Týmto jednoduchým spôsobom sa dostávame oveľa rýchlejšie k emócii, k hĺbke vzťahu.

Vyslovenie mena človeka je “kľúčom” k jeho duši, priazni. K pocitu, že je videný, vnímaný.

Robme to podobne aj v písomnej komunikácii, oslovujme. Robme to aj s ľuďmi, s ktorými komunikujeme veľa a často. Neberme meno ako samozrejmosť. Každý totiž svoje meno považuje za výnimočné (a to aj vtedy, keď sa s ním nestotožňuje).


SLOVO na záver

To podstatné prebieha v priestore medzi slovami. V priestore medzi nádychom a výdychom, kým sú slová vyslovované. Teda tam, kde sa tvorí ich podoba, tón, zvuk, odtieň, farba, tempo. Tam, kde sa podvedomo rozhodujeme, ako dané slovo možme použiť. A čím sa SLOVO v komunikácii môže stať.

Ozajstná práca so slovom je čosi, čo zasahuje až k hranici umenia. Učia sa jej herci, speakri, politici, advokáti, učitelia, mediálne prezentovaní ľudia – teda tí, ktorí slovom potrebujú zasiahnuť, strhnúť, presvedčiť, zaujať, motivovať, vytvárať emóciu, získať moc, vplyv…

Učme sa tomuto umeniu všetci!
Všetci, ktorí veríme, že blízkosť, snaha vo vzťahoch a práca na sebe môžu skvalitniť naše životy. Jedna z psychologických štúdií hovorí, že ľudia sa označovali ako šťastní vo všeobecnosti vtedy, keď mali na okolo pekné a pevné vzťahy.

Písané s láskou, nina



ZDROJ: Nina Menkynová
https://www.ninamenkynova.com/blog/sila-nasich-slov-moja-psychologia-jul-2022

Pozorujem a obdivujem
s akou ľahkosťou sa mení Svet.
Čo bolo – niet a nové sa chystá.
Nikdy tá istá doba nepríde.
Keď niečo odíde prichádza nové.
A aké Zdroje človek použil,
taký má život, aby žil a sa poučil…

Kontakt

vedome@zijemevedome.sk

Rytierska doba

- His Majesty Alexander -

Najnovšie články

  • All Post
  • MINULOSŤ
  • MOZAIKA MÚDROSTI
  • Nezaradené
  • O SILE SLOVA
  • RYTIERSKA DOBA
  • Z HLBÍN POZNANIA
  • Z MYSLENIA
  • ZAUJÍMAVOSTI
  • ZDRAVÝ ŽIVOT
    •   Back
    • Človek
    • Príroda
    • Svet
    •   Back
    • Rytierska etika
    • Rytierska súčasnosť
    • His Majesty Alexander
    • Z minulosti Rádov
    • Úsvit
    •   Back
    • Prehistorická minulosť
    • Pred našim letopočtom
    • Náš letopočet
    • Posledných 300 rokov
    •   Back
    • Poznanie z línie Života
    • O Vesmírnych Konoch
    • Stará Vieronauka Slovenská
    •   Back
    • Slová Slovanov
    • Sila slova
    •   Back
    • Z mojich zápiskov
    • Z mojich veršov
    • Zamyslenia Mysle
    • Zamyslenia Ducha
    •   Back
    • Zdravý pohyb
    • Zdravé telo
    • Zdravá duša
    • Zásady spoločenského správania
    •   Back
    • Zbierka príbehov
    • Zbierka múdrosti Predkov
    • Zbierka rozprávok
Edit Template

Z myslenia

O sile slova

Mozaika múdrosti

Zaujímavosti

Zdravý život

Z hlbín poznania

Minulosť

Rytierska doba

© Copyright 2023, Žijeme Vedome. Všetky práva vyhradené.