Views: 142
Dievča ráno pozorovalo ľahký opar nad lesom. V noci veľmi pršalo a vzduch bol svieži a vlhký. Vedma odkiaľsi vyniesla veľké prútené košíky a povedala:
„Mesiac je v splne. Pôjdeme na hríby.“
Dievča sa veľmi potešilo:
„Už dávno som nebola na hríboch. Naposledy ako dieťa. To je krásne!“
„Pôjdeme ďaleko?“ opýtalo sa ešte.
„Nie, len tuto kúsok do lesa.“
„A to potrebujeme až toľko košíkov?“
„Aj to nám bude málo,“ odpovedala vedma s úsmevom.
„A máš sušičku?“ opýtalo sa dievča zrazu.
„Mám, tú najlepšiu,“ ukázala vedma na oblohu smerom k slnku.
„Aha,“ uznanlivo pokývalo hlavou dievča.
„Ale ja príliš nepoznám huby.“
„Dubák spoznáš,“
odvetila vedma a schytila košíky. Dievča zobralo ostatné a pobehlo za ňou.
„Tak poďme a cestou sa môžeme rozprávať.“
„Vedma, hovorila si o tom, že dejiny boli vymazané a sfalšované. Aj ja už dlhšiu dobu sledujem na internete, že sa objavujú zvláštne artefakty a historické predmety, čo sa akoby nedali zaradiť do histórie. Už to začína presakovať na verejnosť, akoby bolo ťažšie to v dnešnej dobe tajiť.“
„Veď aj je. Ale chcem ti povedať o tých príčinách, prečo sa temné sily postarali o vymazanie pamäte ľudstva. Dejiny a minulosť sú veľmi dôležité. Lebo tam sú ukryté korene. Niekoho, kto si je vedomý svojich koreňov, sa dá veľmi ťažko zmanipulovať. Preto bolo všetko toto vedenie odstránené, s výnimkou knižnice pod Vatikánom, ktorá je ale pre ľudí nedostupná. Poviem ti jedno tajomstvo, temné sily síce zlikvidovali a vypálili knižnice, nezničili však ani jedinú cennú knihu. Zhoreli len knihy, ktoré boli v podstate bezcenné. Všetky vzácne knihy minulosti si oni cenia nadovšetko, pretože to vedenie z nich sa sami snažia napodobniť a pochopiť. Čo sa im pravda, darí len do určitej miery, pretože toto písali ľudia s rozšíreným vedomím, mnohé písali doslova nadľudia alebo ľudia s obrovskou magickou mocou.“
Dievča sa nezmohlo ani na slovo.
„Ako to môžeš vedieť?“ opýtalo sa.
„Temné sily možno obviniť z čohokoľvek, len nie z toho, že by to boli hlupáci. Mnohé, z tých technológií, čo dnes majú, pochádza práve z týchto kníh prastarých čias.“
Vedma našla prvý dubák a ukázala ho dievčaťu.
„Ale musím ti povedať jednu dôležitú vec. Existuje súbor vedenia, ktorý pretrval, zostal nezmenený a ktorý ukazuje svet, aký je a dáva aj komplexný návod na správny život.“
Dievča spozornelo:
„Aké učenie to je? Poznám ho?“
„Všetci ho poznajú. Úplne všetci, len o tom nevedia, že poznajú.“
„Vedma, nenapínaj ma, čo je to za vedenie?“
nedočkavo sa pýtalo dievča.
„Odpoviem ti otázkou. Ako by si zachovala múdrosť vekov, keby si vedela, že všetko vedenie bude v budúcnosti zničené alebo cenzurované, učitelia a mudrci prenasledovaní a zabití, knižnice vypálené knihy nedostupné, jazyk zdeformovaný? Čo by si robila, keby si bola mudrc a jasnovidec a vedela by si, že sa to stane?“
„Tak to si ma dostala. Naozaj neviem,“
priznalo dievča bezradne.
„Keby si toto očakávala, že sa stane, tak by si musela zachovať múdrosť predkov zakódovaním. Aby bola na očiach, ale súčasne neviditeľná, skrytá pred temnými silami.“
„A to sa ako podarilo?“
vyzvedalo dievča.
„Podarilo sa to vytvorením takzvaných ľudových rozprávok, ktoré sa šírili ústnym podaním,“
povedala prekvapivo vedma.
„Čože?“
„Presne tak. V nich je ukryté celkom všetko. Múdrosť predkov, stratená minulosť, podstata ovládania a aj ako z neho von a kompletný návod na život.“
„To je neuveriteľné! Ja poznám všetky rozprávky, ale toto som tam nenašla.“
„Ale je to tam. Len musíš otvoriť oči. Objaviť ten odkaz, ktorý je tam ukrytý. Toto je moja obľúbená téma,“ povedala vedma.
„Tak mi daj nejaké príklady, lebo mne to veru nič nehovorí,“
povedalo dievča, ktoré bolo veľmi potešené, lebo našlo svoj prvý dubák.
„Keď nahliadneš do minulosti, začne ti dávať zrazu zmysel aj úvodná veta všetkých rozprávok: kde bolo, tam bolo. Nemôžeš povedať, kde to presne bolo, nie je podstatné kedy, ale je podstatné, že to BOLO, teda to, že sa to reálne stalo.“
„Ale rozprávky nepôsobia príliš reálne,“
poznamenalo dievča.
„Veď ani nemôžu. Neprežili by v tejto podobe do dnešných čias, keby neboli starostlivo vytvorené a celé zakódované.“
Vedma pokračovala:
„Krásne je ukázaná napríklad zmluva s čertom. Dá ti, čo si zapýtaš a až neskôr musíš za to zaplatiť. Rovnako zmluvy s čarodejnicami, napríklad v Zlatovláske, keď človek sľúbi niečo zdanlivo bezcenné, no napokon zistí, že šlo o jeho vlastné dieťa. Ľudia uzatvárajú bežne také drobné zmluvy s čertom, vždy, keď idú proti vlastnému svedomiu výmenou za nejaký zisk. Sú to drobné no nepríjemné karmické záležitosti, no o čo horšia je zmluva s diablom, ktorú uzavrú napríklad politici, ktorí zapredajú svoj národ za pár miliónov na účte. To už je ukážková zmluva s peklom.“
„A to sa naozaj prepadnú do pekla?“
„Mali by si uvedomiť, že zmluva s temnými silami sa smrťou v žiadnom prípade nekončí. Práve naopak. Nie je nič horšie, ako to, že človek zomrie s takouto zmluvou na krku. Po smrti zažije úrovne, kam patrí jeho pošpinená duša, ktoré sa mu nebudú páčiť. A potom to bude oveľa oveľa ťažšie. Pravdepodobne sa znova narodí do temnej rodiny, kde bude od začiatku programovaný do extrémnej negativity a k zlu. Pravda, môže mať z materiálneho hľadiska všetko, zdanlivo si žiť úžasne, len to bude mať jednu chybičku – nikdy nenájde spokojnosť ani šťastie. Ani na chvíľu, dokonca ani pod vplyvom omamných látok. A čím viac sa bude v hmotnom svete snažiť zabudnúť na svoju dušu, tým viac bude trpieť. Taká je oddelenosť. Zmluva s čertom/diablom je ako temná slučka na krku a človek si ju vlečie so sebou cez mnohé životy.“
„A to sa táto zmluva nedá zrušiť?“
opýtalo sa dievča.
„Pravdaže, dá sa. Je to jednoduché a ťažké súčasne. Najlepšie v tom živote, kedy bola uzavretá, ju treba zrušiť, tým sa predíde obrovskému utrpeniu. A urobí sa to takto: človek musí prestať robiť zlo, ktorému sa upísal a musí začať činiť pokánie. Zbaviť sa všetkého, čo bolo poskytnuté ako „odmena za službu“. A o to pokánie sa potom postarajú ostatní zúčastnení, to pocítili napríklad členovia mafie, ktorí sa rozhodli vystúpiť. Lenže inak to nejde.“
„A to čert nič neurobí, keď mu chce niekto vypovedať zmluvu?“
„Pravdaže urobí, všetko, čo ide. Najprv začne presviedčať, podplácať, sľubovať. Potom prídu na rad vyhrážky, fyzické útoky, niekedy dokonca aj vydieranie cez členov rodiny, ktorým hrozia smrťou. Nech je to akokoľvek hrozné, človek toto musí vydržať, ak chce túto zmluvu zrušiť. Niekedy to vyjde a človek sa oslobodí. Ale niekedy sa stane, že môžu dotyčného aj mučiť alebo aj zabiť, napríklad prostredníctvom spoluväzňov alebo bývalých kumpánov, no aj v tomto prípade sa táto zmluva končí.“
„No čo už z toho má, keď je mŕtvy?“
opýtalo sa dievča.
„Má z toho veľmi veľa. Lebo smrťou sa nič nekončí. Nič nie je horšie ako zomrieť s platnou zmluvou s čertom. Ak ju zruší, potom vlastne vyhral.“
„Pochybujem, že by to niektorý z tých pokrivených politikov urobil. Radšej sa budú tváriť, že sa nič nestalo.“
„Potom si zvolili svoj vlastný osud. A ten ich neminie,“
povedala vedma.
„Ozaj, vedma, povedz mi o drakoch a princeznách. To ma naozaj zaujíma. Ako to bolo? Iste mi povieš, že draky naozaj existovali.“
„Pravdaže, existovali. A v určitej forme existujú dodnes. Zamysli sa, prečo chcel drak vždy len princeznú? Z celého kráľovstva nechcel najkrajšie dievča, ale práve princeznú. Prečo?“
„Tak to netuším.“
„V rozprávkach ju chcel akože zožrať, ale v skutočnosti šlo o niečo celkom iné. O kráľovskú DNA, ktorej nositeľkou bola princezná, vždy len žena. Znie to neuveriteľne, ale takto to bolo. V tých rozprávkach to odznelo. Drak zotročoval celú krajinu, mal princeznú a všetci sa ho báli. Nik ho nedokázal zabiť. Najmocnejší rytieri a princovia tam zlyhali, pretože draka sa nedalo poraziť hrubou silou. To presne hovoria rozprávky. Ale zrazu sa zjaví nejaký junák, ktorý má v srdci lásku k princeznej a hoci ledva udrží v rukách svoj starý meč, práve on draka zabije. To je neuveriteľné! Nie fyzická sila, ale láska je tá mocná zbraň, to nám chceli naši predkovia odkázať. Ak nájdeme vo svojich srdciach lásku, nadvláda temnoty nad svetom sa začne rozpadávať.“
„Vedma, to je úžasné!“
povedalo dievča.
„Naozaj to dáva zmysel.“
„A ešte čosi z rozprávok. Čarodejnice a čarodejníci. V starých rozprávkach nikdy neboli dobrí. Boli to bytosti zahrávajúce sa s čiernou mágiou a za svoje služby si vždy žiadali veľmi zradnú protislužbu. Nedalo sa im veriť a pred vyhľadávaním takýchto osôb z akýchkoľvek dôvodov rozprávky dôrazne varujú. Veď vieme, ako bola na tom napríklad Zlatá Priadka, ktorá sa dohodla s Martinkom Klingáčikom. Len vďaka čistej láske mládenca sa jej podarilo vyviaznuť, no jej sestra už také šťastie nemala. Ak bolo treba ísť k niekomu po radu, mala by to byť múdra žena, vedma alebo bylinkárka, nikdy nie čarodejnica,“ dodala vedma.
„Tomu rozumiem, no teraz sa nám s čarodejnými praktikami roztrhlo vrece.“
„To sú len smiešne fragmenty starých vedení, našťastie. No i tak ich nedoporučujem. Ale poďme k ďalšej rozprávke: Soľ nad zlato. Ako je tu ukázané, pravda sa nakoniec vždy ukáže a vyjde najavo. Kto nechápe, raz pochopí. Ak to nechce podobrotky, pôjde to inou cestou. A to je cesta utrpenia. Rovnako dôležité, že zlé rozhodnutie či chyba kráľa ovplyvní negatívne celú krajinu, čo sa tu ukázalo, keď sa vytratila soľ. Ľudia vo vedení majú akúsi energetickú moc nad tými pod nimi, aj keby to mali byť len dvaja ľudia. A s touto mocou, ktorú oni väčšinou nevidia, je spojená zodpovednosť. Čím väčšia je moc, tým je táto zodpovednosť väčšia. Toto by si mali uvedomiť všetci premiéri, prezidenti, riaditelia a podobní. Tu nehovorím o bežnej 3D moci, ale o niečom oveľa jemnejšom. Vplyv tejto moci cítia najmä tí, čo majú veľmi nepríjemného nadriadeného, pretože ten dokáže niekedy doslova energeticky otráviť celú firmu.“
„Rozumiem,“
povedalo dievča. Už malo plné oba košíky.
„A čo je ešte v tých rozprávkach?“
opýtalo sa dievča zvedavo.
„V rozprávke o Dvanástich zhavranelých bratoch sa ukazuje, akú veľkú silu má slovo vyrieknuté v nenávisti, pretože sa môže zmeniť na kliatbu. A takú kliatbu nie je ľahké zrušiť, najmä ak to robí niekto iný, ako ten, čo ju vyriekol. To potom vyžaduje nejaký druh sebaobetovania, čo v tejto rozprávke bolo zjavné.
V rozprávke Plavčík a Vratko je zasa vidieť, že osudu sa nedá uniknúť. Darmo sa kráľ pokúsil zbaviť dieťaťa, o ktorom si tajne vypočul, že ho má nahradiť. Spletitou cestou osudu sa tento chlapec nakoniec predsa dostal na jeho trón ako manžel princeznej.“
„Áno, to si pamätám. Poslal ho v košíku dolu vodou,“
povedalo dievča. Potom si zrazu na niečo spomenulo:
„A je nejaká múdrosť v rozprávke o troch prasiatkach?“
„Zákon príčiny a následku v praxi,“
odpovedala vedma a obe sa zasmiali.
„Ešte mám jeden postreh,“ povedala vedma. „Keď bol na cestách alebo na výprave rozprávkový hrdina, keď bol odhodlaný a rozhodný ísť v ústrety svojmu osudu, vždy sa našiel niekto, kto mu poradil alebo pomohol. Doslova šiel na vlne a stretával samých prínosných ľudí alebo zvieratá, ktoré ho vždy správne nasmerovali. Aj týmto je ukázané, ako funguje pozitívne myslenie a zámer, keď sa celý vesmír spojí, aby nám pomohol. Tento hrdina činil dobré skutky, ktoré sa mu vracali v rámci zákona kauzality ako dobro a pomoc.
Okrem toho sa tu ukazujú tie najvyššie hodnoty, ktoré majú v živote skutočnú cenu, hoci ľudia už na ne akosi pozabudli. A v dnešných časoch vyzerajú smiešne a bezcenne. A to sú zdravý sedliacky rozum a dobré láskavé srdce.“
„No vedma, dnes sa medzi ľuďmi cení niečo celkom iné. Dobré vzdelanie, skvelý pôvod, tituly, majetky, sláva a významné postavenie v spoločnosti,“ povedalo dievča. „Prečo by človek mal vyznávať niečo iné?“
„Je to jednoduché,“ povedala vedma. „Pretože to sú hodnoty, čo si so sebou ľudia odnesú aj na onen svet. Nie pôvod, tituly, majetky, slávu ani postavenie, ale vibráciu lásky, ktorú získajú počas svojho života a nie vedomosti a vzdelanie, ale získanú pochopenú múdrosť. Okrem toho sa dá so sebou po smrti odniesť aj niečo naučené, čo ľudia veľmi milovali, práve cez tú lásku si to dokážu preniesť. Napríklad ak človek miloval hru na husle, tak si to môže odniesť ako znalosť duše.“
„To je naozajstná múdrosť. Musím si to dobre zapamätať a riadiť sa tým. Prečo nás toto neučia v školách? Vieš čo, radšej neodpovedaj.“
Vedma sa usmiala:
„Ešte mi čosi napadlo. Rozprávky tiež ukazujú, ktoré rozhodnutia sú správne. Hrdina, ktorý sa rozhoduje na základe rád svojho srdca, ten sa nemôže rozhodnúť zle. Ani šliapnuť vedľa. Toto je dôležité posolstvo rozprávok, keď sa rozhoduješ, urob to, čo by urobilo srdce respektíve láska. Aj keď tá možnosť nevyzerá najlákavejšia, ani najľahšia alebo najpohodlnejšia. Väčšinou práve naopak. Ale v rozprávke aj v živote sa často ukáže, že to nie je až také ťažké, ako to na prvý pohľad vyzeralo. Dostane sa nám pomoci a podpory a na konci aj veľkej odmeny, ak to urobíme správne.
Človek sa rozhoduje tisíckrát za deň. Sú to maličké zdanlivo bezvýznamné rozhodnutia. Prebiehajú akoby na autopilota, bez nášho priameho uvedomenia, pretože sa jedná o programy. Konáme tak a pokiaľ sa nezastavíme a nespozornieme, čo to skutočne robíme, neuvedomíme si následky svojich „volieb-nevolieb“. Ale následky prídu a odzrkadlia sa v našom živote, väčšinou nie práve potešiteľným spôsobom. Nervozita, problémy, choroby, nadváha, problematické vzťahy … to všetko sú tie následky. Pričom v rozprávkach je návod na to, ako žiť, len by sme ho museli vnímať a vidieť.“
„To je dobrá rada o tom rozhodovaní, to budem používať. Vlastne to už istý čas robím. A to som si to ani neuvedomila. Pamätáš sa, vtedy v ten prvý deň, ako som sa k tebe vrátila. Presne to som urobila. Rozhodla som sa srdcom.“
„Ja viem,“ povedala vedma.
„A vieš, čo je na rozprávkach to celkom najlepšie?“
„To náhodou viem. Že dobre končia,“
odpovedalo dievča.
„Presne tak. Vždy a to zdôrazňujem VŽDY dobre skončili. Zlo bolo porazené a potrestané v rámci zákona karmy a dobro zvíťazilo. To nie je náhoda, to je veľmi strategické a premyslené. Tým chceli rozprávky naznačiť, že ľudské dobro je oveľa silnejšie a mocnejšie, ako si dokážeme predstaviť a ak to práve s nami nevyzerá príliš nádejne, tak ešte zďaleka nie je koniec! A práve toto je ten odkaz dávnych čias od našich múdrych predkov.“
ZDROJ: https://www.javiem.sk/tajny-zakodovany-odkaz-nasich-predkov/