Views: 3
Ani nie ďaleko, ani nie blízko, ani nie vysoko, ani nie nízko, a pritom je vždy blízko taká krajina menom – Láskavosť. Tejto krajine vládne najláskavejší Kráľ na svete. A všetko v tejto krajine je dobré: dobrí ľudia, dobré zvieratá a vtáky, dobré slnko, dobrá voda a vzduch, dobré hory, lesy a kvety… Kráľ tak miloval svoju krajinu a jej dobrých obyvateľov, že im ustanovil len tie najužitočnejšie a najmilšie Kony.
Kony boli veľmi jednoduché, každému jasné a bola radosť ich dodržiavať. Obyvatelia Láskavosti šťastne dodržiavali Dobré Kony a žili v harmónii. Zobudili sa skoro ráno spolu s prvými lúčmi veselého slnka. Usmiate slnko na nich zamávalo cez okno tak energicky, že prebudení obyvatelia boli nabití živosťou na celý deň. Po takomto pozdrave mali silu robiť čokoľvek, čo chceli: behať, skákať, šantiť, pracovať, majstrovať, prechádzať sa a rozprávať sa s priateľmi, večer si oddýchli a šli spať… Ráno sa zvyčajne dobre umyli a dobrá voda z nich zmyla zvyšky nočného spánku. Spolu so spánkom odišla lenivosť a všetky zlé myšlienky.
Po umytí, čistí a veselí, obyvatelia Láskavosti s radosťou cvičia. Vďaka aktívnym pohybom rúk a nôh prenikajú tenké prúdy vzduchu do každej bunky ich tela. Nie sú to len prúdy vzduchu – sú to milí pomocníci, ktorí kontrolujú, či je všetko v poriadku. V prípade porúch majú vždy so sebou potrebné súčiastky, ktoré vždy opravia a posilnia celý organizmus. Tieto prúdy sa pohybujú, čím otvárajú cestu vzdušným asistentom, bežia po celom tele a odstraňujú poruchy. Toto všetko je súčasťou „Dobrých Konov“! A podľa týchto Dobrých Konov, po nabití dobrej prírody, spravidla jedia šťavnaté dobré ovocie naplnené dobrým nektárom.
Milí a radostní ľudia opúšťajú svoje domovy. Usmievajú sa na seba a mávajú rukami. Ďalšiu časť dňa venujú práci. Ich práca je veľmi odlišná, no každý ju musí mať takú, akú má, aby celok dostal všetko, čo potrebuje. Dobrí ľudia s istotou vedia, že práca každého z nich je rovnako prospešná. Tiež vedia, že svoju milú energiu, o ktorú sa s nimi podelilo slnko, voda, vzduch a ovocie, by si nikdy nemali nechať pre seba. Treba sa o ňu podeliť a urobiť niečo dobré pre iných. V opačnom prípade bude energie toľko, že prestane prúdiť rovnomerne a začne vrieť. A keď sa človek „vyvarí“, je veľmi zle. Stáva sa nahnevaným a podráždeným, agresívne reaguje na svoje okolie a porušuje všetky Kony Dobra. „Vrenie“, za sekundu premrhá všetku energiu dňa a mení sa na „stagnujúci močiar“, kde dobrá energia úplne prestáva prúdiť.
Takto dôležité je pracovať v krajine Láskavosť! A tak dobrí ľudia láskavo kreslili, vyrábali, šili a vyrezávali, stavali a navrhovali – robili všetko, v čom duša spočíva. Veselo a vrúcne rozlievali ráno prijatú energiu do malých prúdov, ktoré od nich smerovali k ostatným ľuďom po celej krajine. A každému sa vrátilo stokrát viac, ako dal, pretože každý sa chcel s ostatnými podeliť o to, čo mal. Takto sa cez deň navzájom nabíjali. Preto dobrí ľudia potrebovali veľmi málo jedla. Občerstvili sa dobrým ovocím a zeleninou, dobrými semiačkami a orechmi, zdravými dobrými bylinkami a obilninami – to všetko im dala dobrá príroda. A nič ich nebolelo. Po práci sa zišli s láskavými priateľmi a rodinou a prechádzali sa popri dobrom rybníku alebo v dobrom lese, počúvali spev dobrých vtákov, ležali v dobrej tráve a počítali dobré obláčiky, ktoré plávajú okolo. To opäť nabilo dobromyseľných ľudí a zdvihlo im dobrú náladu, aj keď boli pri dobrej práci unavení a rozrušení.
Večer sa dobrí ľudia vracajú domov. Tam radi zostanú chvíľu sami a porozprávajú sa so svojimi láskavými srdcami.
„Urobil som dnes všetko v súlade so svojím srdcom?” – pýtajú sa sami seba. A pozorne počúvajú, čo hovorí ich vnútorný hlas. V duchu poďakujú všetkému, čo ich obklopuje, umyjú si tvár a idú skoro spať, aby videli dostatok rozprávkových snov, v ktorých môžu lietať, navštevovať iné planéty, komunikovať s anjelmi a vílami. Koniec koncov, je veľmi dôležité vedieť s istotou, že v tomto obrovskom Vesmíre nie ste sami.
Takéto Dobré Kony boli v krajine Láskavosť. Všetci jej obyvatelia boli šťastní a spokojní s tým, čo mali. Až kým jedného dňa neprišlo nešťastie. Nad krajinou preletel ohnivý Vták s veľkými a širokými mávajúcimi krídlami. Zatienili celý priestor okolo. Vták nosil v zobáku semienka pýchy. V skutočnosti ich odnášal ďaleko do hôr, aby ich ukryl pred ľuďmi. Lenže jeden mu omylom spadol. Padlo priamo na dobré pole dobrého sedliaka, kde zasial dobrú pšenicu. Spolu s pšenicou vyklíčilo zrnko pýchy. Ale roľník si ho nevšimol – rozomlel ju na múku spolu s dobrou pšenicou. Vo svojej dobrote, s dobrou dušou upiekol veľa chleba a odniesol ho do obchodu. A predali tento chlieb dobrým ľuďom z krajiny Láskavosť.
A vtedy to začalo! Jedli chlieb a začali porušovať Kony dobrého kráľa. Spali do obeda, nechodili do práce, začali byť drzí k susedom, celé dni polihovali na gauči, prejedali sa, kupovali nadbytok vecí a vyhadzovali odpad z domov. Tento spôsob života spôsoboval, že voda bola otrávená, pôda znehodnotená, vzduch znečistený… prestali žiť v súlade s dobrou prírodou. No Kony Dobra sú jasné a nemenné, sú spravodlivé. Ľudí nikto za ich porušovanie nesúdil, ani nezatváral do väzenia, to len ľudia porušovaním Dobrých Konov trestajú sami seba. A tak ľudia začali chorieť. Stonajú, nevedia zdvihnúť hlavu z vankúšov. Nečisté telo svrbí, zdravie sa pokazilo bez zdravej vody, pôdy, slnka a vzduchu, bolia ich zuby od nečistej potravy, brucho rastie a mäkne od obžerstva, opúchajú im nohy od nedostatku zdravého pohybu, málo sa hrajú, tváre majú bez úsmevov a zábavu majú hlučnú a násilnú….
Kráľ bol rozhorčený. Zhromaždil radu obyvateľov, ktorí stále žili podľa Konov krajiny Láskavosť. Mimochodom, zostalo ich veľmi málo, iba traja dobrí ľudia. Koniec koncov, choroba zo zrnka pýchy bola nákazlivá. Ľudia, ktorí videli správanie tých, ktorí jedli chlieb, si z nich zo zaujímavosti začali brať príklad. A stalo sa, že oni sami si nevšimli, ako tiež ochoreli. A tak sa radili, čo tu robiť? Ako zachrániť svojich priateľov?
Kráľ prikázal ísť na vysokú vznešenú horu, nájsť práve toho vtáka a požiadať ho o zrnko pokory. Dvaja z troch obyvateľov však odmietli:
,,Ten spôsob je príliš nebezpečný. Čo ak vtáka nenájdeme a my sami sa stratíme,” hovoria. No jedna, tá najláskavejšia obyvateľka krajiny sa dobrovoľne prihlásila, že pôjde sama, nájde Vtáka a požiada ho o zrnká pokory.
Ako dlho alebo krátko kráčala, nie je nám známe. Je známe len to, že prežila veľa skúšok, kým sa dostala na vysokú vznešenú horu, ktorej vrchol siahal do oblakov. Nemala pri sebe ani jedlo ani pitie. Zlial ju lejak, prehnali ju fujavice a búrky… Láskavá obyvateľka krajiny Láskavosť sa nevzdala. Silu jej dodávalo jej vrúcne, láskavé srdce, žijúce podľa Konov Dobra. Ani na Ceste si nedovolila veľa spať, neustále sa hýbala, kontrolovala si srdce a ďakovala za všetko, čo ju na ceste stretlo – sneh, dážď, aj pražiace slnko. Až nakoniec vyliezla na vysokú horu, kde sedel ohnivý Vták.
Povedala mu o svojom nešťastí. Vták keď videl dobrý úmysel najláskavejšej obyvateľky krajiny Láskavosť, hovorí:
„Jedno láskavé srdce dokáže vyliečiť tisíc ďalších. Ako ťa môžem odmietnuť, keď sama Matka Príroda je na tvojej strane, keď si sa nebála žiadnych skúšok kvôli svojim priateľom. Tu je zrnko pokory pre vás. Daj ho mlieť spolu s dobrým zrnom, upeč dobrý chlieb a ten rozdaj všetkým chorým ľuďom. Podmienkou je, aby chlieb šiel z ruky do ruky. Len tak tento chlieb funguje – od srdca k srdcu!
Žena sa vrátila domov a urobila všetko tak, ako Vták hovoril. Napiekla veľa bochníkov a chodila po krajine, aby pohostila svojich priateľov. Radosť sa teda opäť vrátila do krajiny Láskavosť. Kráľ a obyvatelia celej krajiny sa opäť rozveselili. Opäť všetci začali žiť podľa Dobrých Konov.
Takto môže jedno láskavé srdce pomôcť tisícom ďalších!
