Views: 11
Pre stredoveký spôsob života šľachty bola charakteristická dvorská kultúra, ktorá sa vyvíjala v 12. a 13. storočí na hradoch šľachty vo Francúzsku a stala sa vzorom pre celoeurópsku dvorskú kultúru. Jej nositeľmi boli rytieri. Okrem výcviku jazdcov a bojovníkov, ktorí bojovali za panovníka, chránili chorých, chudobných, slabých a vdovy, ako im to prikazoval Zákonník rytierskosti, vznikla v tejto ére aj svetská stredoveká poézia, tzv. trubadúrska, oslavujúca rytierov a ich cnosti.
Rytierska výchova
Rytierska výchova chlapcov zo vznešených rodín sa začínala od siedmich rokov u šľachticov v ich sídlach alebo na panovníckom dvore, kde sa stali pážatami a boli nimi do štrnástich rokov, keď sa stali panošmi alebo zbrojnošmi.
Vzdelávali sa v siedmich slobodných umeniach – v gramatike, rétorike, dialektike, geometrii, aritmetike, hudbe, astronómii, učili sa komunikovať s dámami a dvoriť im.
Po siedmych rokoch výchovy sa páža (chlapec) stal zbrojnošom (mládenec). Zbrojnoš alebo tiež panoš bol osobným sluhom pána, ktorému bol nepretržite k dispozícii. Staral sa o jeho koňa aj brnenie, sprevádzal pána na cestách, nosil mu zbraň, pripravoval mu brnenie pred turnajom, staral sa o pánove stolovanie a učil sa od štrnásteho do dvadsiateho prvého roku siedmim rytierskym cnostiam:
– jazde na koni,
– lovu,
– streľbe,
– šermu,
– plávaniu,
– hre šach,
– skladaniu básní.
Ďalej sa venovali aj cudzím jazykom a zápoleniu na rytierskych turnajoch, na ktorých sa mladý rytier začal zúčastňovať až po pasovaní na rytiera. Po štrnástich rokoch rytierskej výchovy bol jej absolvent pripravený na svoje poslanie ako rytier.
Každý rytier mal koňa, brnenie a zbrojnoša a všade i vo všetkom, čo robil, musel dbať o svoju česť a dodržiavať spomenutý osobitný Zákonník rytierskosti.
Dievčatá urodzeného pôvodu nemohli byť pážatami, ale tiež si od útleho veku osvojovali dvorskú etiketu na hradoch alebo v kláštoroch, vzdelávali sa v siedmich slobodných umeniach, učili sa spievať, vyšívať, a všestranne sa pripravovali na úlohu budúcich šľachtičien.
Duchovné rytierske rády
Mnohí rytieri sa združovali do duchovných rytierskych rádov, kde skladali sľub čistoty, poslušnosti a chudoby. Medzi najznámejšie rády patrili Johaniti, Nemeckí rytieri a Templári. Z križiakov vznikli opatrovateľské – špitálske rehole, ako boli napr. Johaniti. Niektoré rehole mali aj svojich lekárov.
S niekoľkými opatrovateľskými rytierskymi rehoľami sa stretávame aj v dejinách Košíc. Podľa písomného dokladu pápeža Martina z roku 1283 prejavili záujem o prvý košický špitál príslušníci rádu sv. Jána Jeruzalemského z Nových Zámkov.- práve oni sa nazývali Johaniti. Druhý košický špitál – Špitál sv. Ducha, ktorý patril mestu Košice a bol na mieste terajšieho domova dôchodcov pri dnešnom Námestí osloboditeľov na Južnej triede v Košiciach, sa usilovali získať pre opatrovateľskú činnosť Cisterciáni. Požiadali o to písomne panovníka Ľudovíta I. Veľkého, ktorý ich žiadosť písomne odmietol v roku 1366. Rovnako s tým nesúhlasil aj kráľ Žigmund Luxemburský o tridsať rokov neskôr. Tento špitál chcel získať ďalší rád aj v roku 1412.
Obľúbené a nebezpečné rytierske turnaje.
Verejne demonštrovať dokonalé ovládanie koní a zbraní, šikovnosť a bojovnosť mohli mladí muži po toľkých rokoch prípravy na rytierskych turnajoch. Cirkev už od dvanásteho storočia požadovala vo Francúzsku zákaz turnajov, pretože na ich kolbišti utrpeli zápoliaci rytieri smrteľné poranenia. Táto žiadosť však nebola akceptovaná panovníkom, pretože turnaje boli atraktívnou a obľúbenou zábavou, súčasťou slávností a sami panovníci nielenže ich usporiadali pri nejakej významnej udalosti, ale zúčastňovali sa na nich a to nielen pasívne, ale aj ako priami účastníci zápolenia na koni v brnení a so zbraňou v ruke.
Až v trinástom storočí sa uskutočnil kompromis, keď sa začali používať meče, ktoré boli na konci zaoblené. Tým sa nepredišlo zraneniam, ale čiastočne sa predišlo smrteľným poraneniam. Nebezpečné boli hroty drevených zbraní – drevcov, kopijí, ktorými sa mali protivníci vyhodiť zo sedla, preto hroty nahradili kovovými trojuholníkmi, lenže ani tie protivníka nehladkali, naopak, stačil úder do hlavy, aby ho vyradil z turnaja, a neraz i zo života.
Kráľ neveril predpovedi.
I napriek drsnej zábave mnohokrát s tragickým koncom boli turnaje obľúbené aj v 15. storočí. Rád ich na svojom dvore usporadúval francúzsky panovník Henrich II. (1519 – 1559) a sám sa na súbojoch aj zúčastňoval. S manželkou kráľovnou Katarínou Medicejskou mali desať detí a na 10. júla roku 1559 pripravovali svadbu ich druhorodeného dieťaťa – dcéry Alžbety. Pri tejto príležitosti Henrich II. usporiadal aj turnaj, na ktorom sa mal predviesť súboj s tupou zbraňou a potom s turnajovou kopijou.
Kráľovná verila horoskopom a preto ešte niekoľko mesiacov pred svadbou objednala u francúzskeho lekára a astrológa Nostradama horoskopy pre všetky deti, pre kráľa i pre seba. Nostradama pozvala na kráľovský dvor, ktorý jej pri tejto príležitosti daroval svoju knihu s predpoveďami dejinných udalostí, objavov a katastrof. Vtedy predpovedal aj smrť Henricha II. na turnaji. Kráľ predpovedi neveril, možno preto na ňu ani nemyslel, keď sa počas svadobnej hostiny zúčastnil súboja, na ktorom bol smrteľne zranený: kolba ho zasiahla do hlavy a trafila do oka.
Dňom tejto tragédie boli definitívne zakázané vo Francúzsku rytierske turnaje. Nostradamus sa stal po splnení svojej predpovede populárny a odvtedy ho začali považovať za jasnovidca.
ZDROJ: https://korzar.sme.sk/c/5426466/vychova-rytiera-trvala-strnast-rokov.html
