Views: 7
Mám pocit, že dnes sme spútaní ilúziou viac, ako kedykoľvek predtým. Zaujatí divadlom, ktoré nám ukazuje toto zvláštne Systémové riadenie, sme úplne zabudli na to, kvôli čomu sme sem prišli. Naši rodičia nás splodili, starali sa o nás, naučili nás chodiť, rozprávať, čítať, počítať, komunikovať s ľuďmi, pomohli nám zaradiť sa do spoločnosti počas toho najbúrlivejšieho obdobia nášho života. Mnohí rodičia pri tejto snahe stratili v očiach detí vážnosť a úctu. Niektorí aj pozornosť svojich detí. No teraz sme tu my. Opantaní leskom prázdneho Sveta, ktorý je plný ilúzie.
Spútaní ilúziami sa márne snažíme vzlietnuť tam hore… kde sme ako deti poslali svoje sny. V podstate to je jednoduché. Kto vie, že je spútaný, môže sa odpútať. A vzlietnuť. Stačí na to viera vo svoje sny a začať si aspoň trochu dôverovať, že sme schopní ich dosiahnuť. Napriek tomu to dokáže len málo ľudí. Prečo to tak je?
Ľudia viac, ako svojim snom a svojim schopnostiam, veria ilúzii tohto Sveta, že sa niekto iný o nich postará. Stačí mu odovzdať kompetencie a čakať. A tak spútaní ilúziami – čakajú. Nepríde im to divné, veď všetci sú na tom podobne. Len zopár divných ľudí si spokojne žije svoje sny a šťastne a nespútane si tvoria to, po čom túžia.
S úctou Milan
