Predstavte si, že Čas nie je len nekonečná línia, po ktorej sa posúvame z minulosti do budúcnosti. Že to nie je len číslo na hodinkách ani veličina vo fyzikálnych rovniciach. Čo ak je čas niečo oveľa hlbšie – živý rytmus Vesmíru, ktorý udržiava všetky pohyby, udalosti a vzťahy v dokonalej harmónii?
Túto odvážnu myšlienku predstavuje teória nazývaná Zákon času, ktorá hovorí, že Vesmír funguje podľa štvorrozmerného princípu synchronicity. Podľa nej je všetko, čo existuje – od pohybu planét až po naše myšlienky – prepojené univerzálnym rytmom, ktorý sa dá vyjadriť číselným pomerom 13:20.
Čo ak – Vedomie riadi Vesmír
Zatiaľ čo tradičná fyzika sa zaoberá trojrozmerným priestorom, gravitáciou a pohybom telies, Zákon času tvrdí, že tieto javy sú len povrchom oveľa hlbšej reality. V skutočnosti je všetko usporiadané podľa „synchrónneho poriadku“ – štvorrozmerného systému, ktorý riadi, kedy a ako sa veci dejú.
Ak by sme to prirovnali, priestor je plátno, ale čas je maliar, ktorý naň nanáša farby a tvary udalostí. Tento „čas“ však nie je slepý mechanizmus, ale vedomý princíp, ktorý udržiava rovnováhu a harmóniu celého kozmu.
Pokúsme sa pripustiť, že Čas je umenie
Zákon času je vyjadrený jednoduchou, no poetickou rovnicou:
T(E)=Umenie
Čas (T) a energia (E) sú v tomto pohľade dve strany tej istej mince – a ich spojením vzniká umenie, teda dokonalá harmónia tvarov, rytmov a vzťahov vo vesmíre.
To, čo nazývame „realitou“, je podľa tejto teórie kozmické umelecké dielo – neustále sa meniace, ale vždy dokonalé vo svojej štruktúre. Skutočný čas je preto vnímaný ako estetický jav, nie ako fyzikálny parameter.
Poďme k Vedomiu
Ak je Čas vedomý princíp, potom schopnosť človeka vnímať ho závisí od úrovne jeho Vedomia. Väčšina ľudí žije podľa „trojrozmerného“ chápania času – teda podľa hodín, kalendárov a rozvrhov. No podľa Zákona času môžeme prejsť do vyššieho vnímania, kde sa čas stáva vnútorným rytmom, ktorý cítime, nie meriame.
V takomto stave sa podľa teórie otvárajú nové možnosti – napríklad telepatická komunikácia, intuitívne vnímanie udalostí či schopnosť cítiť synchronicitu medzi zdanlivo nesúvisiacimi javmi.
Nebeské harmonické – dynamika času
V klasickej astronómii poznáme pojem nebeská mechanika – vedu o pohyboch planét a telies vo vesmíre. Zákon času k tomu pridáva nový pojem: nebeské harmonické.
Kým nebeská mechanika opisuje priestorový pohyb, nebeské harmonické opisujú časový pohyb – teda spôsob, akým sa vedomie alebo bytosť môže „presúvať“ v čase, nie v priestore. Ak by sa táto myšlienka potvrdila, otvorila by úplne novú oblasť výskumu – nie fyzikálnu, ale vedomú navigáciu v časopriestore.
Zákon času ponúka fascinujúci pohľad na realitu:
Vesmír ako vedomé umelecké dielo, v ktorom Čas nie je nepriateľ, ktorý nás ženie dopredu, ale tvorivý princíp, ktorý všetko spája do jedného celku.
Aj keď táto teória presahuje hranice tradičnej vedy, otvára dvere k novému spôsobu myslenia – takému, ktorý spája vedu, filozofiu a umenie do spoločného obrazu. Možno raz zistíme, že Einstein mal pravdu, keď hovoril, že čas je len ilúzia – ale Zákon času by dodal: je to nádherná vedomá ilúzia, kde sa stretáva kvantová fyzika a Vedomie
Aj moderná veda dnes hľadá spôsoby, ako opísať hlbšie vrstvy reality:
Einsteinova relativita hovorí o čase ako o štvrtej dimenzii, prepojenej s priestorom.
Kvantová fyzika ukazuje, že udalosti môžu byť prepojené mimo klasického času (tzv. kvantová prepojenosť).
Neuroveda a teórie vedomia naznačujú, že naše vnímanie času je úzko späté s vedomím.
Zákon času sa dá vnímať ako metafora tohto zjednotenia – ako most medzi fyzikou a duchovným prežitím. Je to výzva pre budúcu vedu: spájať logiku s intuíciou, technológiu s vedomím, vedu s umením.
ZDROJ: Objavené v hlbinách internetu
