Nie je to tak dávno… stretávali sme sa, aby sme sa porozprávali o rôznych témach. Každý z nás mal iný pohľad na vec a nikomu to nebolo divné. Vedeli sme o sebe, že každý z nás je iný, má iné skúsenosti, iný okruh ľudí a CHCELI SME vedieť, ako to ten iný človek vidí. Možno rovnako nezainteresovaný, alebo rovnako zainteresovaný, možno sused, kamarát, kolega… no CHCELI SME vedieť, ako to vidí on. A dokázali sme sa o tom rozprávať bez pocitu ohrozenia.
A čo dnes? Dávate pozor, aby ste náhodou neprejavili náklonnosť k Rusku? Dávate pozor, aby ste náhodou nevyslovili, že nie ste celkom stotožnení s migráciou? Dávate pozor, aby ste nevyslovili nahlas, čo si myslíte o Covide, lebo by sa ľudia dozvedeli, že nie ste očkovaní a preto ste v pohode a zdraví?
Nepríde vám divné, že niekto nesmie mať iný názor, než je prezentovaný v hlavných médiách? Nepríde vám divné, že všetky hlavné médiá majú rovnaký názor, rovnaké zábery, rovnakých dodávateľov pravdy? Naozaj sa Človek dnešnej doby uspokojí s tým, že mu niekto cudzí, kto s nami ani nežije, povie, ako to má byť?
Vyhľadávať iný názor bolo ešte pred pár rokmi úplne normálne. Dokonca sme boli za to vďační, že sme sa mohli porozprávať s niekým, kto mal iný názor na vec. Obohacovalo to obe strany a premýšľali sme nad tým, prečo to ten druhý má inak. Dnes vyzeráte, akoby ste sa toho báli. Prečo? Vyhľadávajte iný názor. Nie iného človeka s rovnakým názorom, ale iný názor iných ľudí. A vypočujte sa navzájom so záujmom sa pochopiť. Určite sa niečo dozviete… niečo, čo vám uniklo, lebo už žijete v programe odmietania iného názoru.
Verte, že váš kolega, kamarát, sused, či niekto cudzí, má na tú istú vec INÝ NÁZOR. Lebo ak nie, už je pod vplyvom strachu mať iný názor… a to podľa mňa nie je v poriadku.
S úctou Milan
