Kto sa dopúšťa krivdy, hreší – lebo rozumné bytosti boli Vesmírnou Prírodou stvorené kvôli sebe navzájom, aby si navzájom náležite prospievali, a nie aby si škodili. Ten, kto jej vôľu prestupuje, zrejme hreší proti najctihodnejšiemu Stvoriteľovi.
Tiež ten, kto klame, hreší proti tomu istému Stvoriteľovi, lebo Vesmírna Príroda je príroda skutočného bytia – existencie. Toto bytie je v úzkom vzťahu ku všetkému, čo tu naozaj je. Však sa tiež hovorí Vesmírnej Prírode „Pravda“, a ona vskutku je prvou príčinou všetkého pravdivého. Kto teda úmyselne klame, hreší v tom zmysle, že sa dopúšťa bezprávia klamaním. No hreší aj ten, kto klame neúmyselne, a to v tom zmysle, že sa ocitá v nezhode s Vesmírnou Prírodou a že svojím rozporom s prirodzenosťou vesmíru porušuje jeho poriadok. Je totiž v rozpore so sebou samým, kto sa dáva strhnúť na odporovanie Pravde, lebo už pred narodením sa mu dostalo od prírody schopností, ktoré nevyužil, a teraz už nie je schopný rozoznávať lož od Pravdy.
A skutočne hreší aj ten, kto sa zháňa po rozkošiach, ako by boli skutočné dobro, a kto sa vyhýba strastiam, ako by boli zlo. Taký človek určite bude na Vesmírnu Prírodu často reptať, že zlým a dobrým neudeľuje podľa zásluhy, pretože zlí často žijú v rozkošiach a dojednávajú si k tomu prostriedky, kým dobrí upadajú do strasti a v okolnosti, ktoré ich spôsobujú. A okrem toho ten, kto sa bojí strastí, iste sa bude báť všetkého, čo sa mu vo svete prihodí, a už to, že žije v neustálom strachu je bezbožné. Kto sa zháňa po rozkošiach, ten sa určite nezdrží bezprávia, a to je zrejmá bezbožnosť.
Tí, ktorí chcú nasledovať prírodu a sú s ňou jednomyseľní, musia sa tiež správať ľahostajne k týmto veciam, s ktorými Vesmírna Príroda zaobchádza ľahostajne, lebo inak by bola to oboje nestvorila, keby sa k obom nesprávala ľahostajne. Kto sa teda tiež nespráva sám ľahostajne k slasti i strasti, k smrti i životu, k sláve i nesláve, s ktorými Vesmírna Príroda zaobchádza bez rozdielu rovnako, zrejme hreší.
Tvrdenie, že Vesmírna Príroda s týmito vecami zaobchádza „bez rozdielu rovnako“, možno vyjadriť aj inak:
Toto všetko býva takto rovnako údelom ľudí v postupnosti diania terajšieho i neskoršieho
podľa akéhosi prazámeru Prozreteľnosti, podľa ktorého sa vo svoj čas kedysi odhodlala
práve k tomuto usporiadaniu Sveta, keď zlúčila určité zárodočné prvky budúcich vecí
a presne vymedzila Tvorivé Sily bytostí,
aj ich premien a postupnosti.
Marcus Aurelius
