,,Kedy budeme šťastní?“ – opýtali sa ľudia najstaršej ženy v dedine.
,,Keď sa unavíte“ – odpovedala bez premýšľania a pokračovala v okopávaní svojej záhrady. Ľudia na ňu prekvapene pozreli, no nechápali jej slová.
,,Keď vás unaví trápiť sa o zajtrajšok, keď vás unaví porovnávať sa s ostatnými.“ – pokračovala starká a sympaticky sa na nich usmiala.
,,Keď vás už unaví spomínanie na to, čo sa vám stalo, čo vám zostalo v živote a čo mohlo byť inak. Keď vás už unaví chcieť byť iní, podobať sa na niekoho. Keď vás unaví neustále pozorovať, čo kto má a porovnávať sa s nimi a vymyslieť si, že práve to, čo oni majú, vám chýba. Keď vás unaví bojovanie so sebou samými. Keď začnete nasledovať túžby svojej duše. Keď sa prestanete cítiť frustrovane, keď stretnete niekoho, kto je šťastný. Vtedy budete šťastní. Vy musíte byť šťastní s ním. Len tak… lebo on je šťastný… vtedy pochopíte, že šťastie je nákazlivé a zasiahne vás. Objavíte jeho čaro Radosti. A začnete rásť. Ako keď vyklíči semienko a začne rásť rastlina.“
Ľudia sa usmievali:
„Hovor ďalej starká.“
,,Buďte ako semienko zasadené do zeme, ktoré sa rozhodlo vyklíčiť. Keď sa už dostatočne unavíte, zrodí sa vo vás nezlomné rozhodnutie:
VYBRAŤ SI, ABY STE BOLI ŠŤASTNÍ PRED AKOUKOĽVEK INOU MOŽNOSŤOU.
Rovnako ako semienko zasadené do zeme má možnosť vyrásť, alebo ostať v zemi bez toho, aby sa prejavilo. Semienko si vždy však vyberá život. Buďte ako semienko zasadené do zeme.“
