Views: 10
Učebňa bola takmer prázdna, až na oneskorenca, ktorý v nej nezostal úmyselne. Pre svoje arogantné správanie ho učiteľ nechal poškole, aby vyriešil úlohu. Hnev nedával žiakovi možnosť sústrediť sa, takže splnenie úlohy sa vlieklo. Chlapcovi chýbala trpezlivosť. “Ja? Prečo zase ja? Veď ja vám ukážem! Ešte uvidíte, kto ja som..!”
Prešli roky a deti vyrástli. Sú však veci, ktoré sa časom nemenia, pokiaľ ich človek nezmení sám. A tak sa, teraz už mladík, zožieraný neúspechom a poháňaný túžbou po výnimočnosti, hnal za svojím snom. Netrpezlivosť mu uzavrela všetky ponúkané cesty túžiace prospieť jeho duši, a tak si z pozliepaných vedomostí, prevažne z návodov lacných kníh, vytvoril cestu vlastnú. Ďaleko od ľudí, hnaný neutíchajúcou túžbou, sa ponáral stále hlbšie do tajomných praktík. Mesiace odlúčenia sa zmenili na roky a teraz už ako muž postupne nadobudol vytúžené schopnosti.
Jedného dňa, pri cvičení koncentrácie svojej vôle, vyrušilo ho hlasné štebotanie vtákov na strome. “Ako si ma dovoľujete rušiť? Mňa! Viete, kto ja som?” – prebehlo mu hlavou. S hnevom sa pozrel do koruny stromu. V tom momente vtáčí spev ustal a vtáky sa zrútili mŕtve na zem. Na mužovej tvári sa po dlhom čase objavil úsmev: “Môj čas sa naplnil.” A vedomý si svojej sily, ktorú získal dlhoročným tréningom, vydal sa na cestu.
Po niekoľkých dňoch prišiel k prvému ľudskému obydliu a hneď búcha na dvere.
“Hej, je tam niekto? Chcem jesť!” – zvolal.
Dvere sa ticho otvorili, zjavila sa v nich staršia žena a vľúdne ho pozvala ďalej. Práve keď mu ukazovala, kam si má sadnúť, ozval sa z vedľajšej izby zachrípnutý mužský hlas:
“Anka, Anička, kde si..? Som smädný, podaj mi, prosím, vody…”
Hlas bol chorľavý, starecký a plný bolesti. Muž pochopil. Táto žena bola na chorého pripútaná starostlivosťou oň… možno už dlhé roky. Pocítil voči nej akúsi povýšeneckú ľútosť; nemohla ísť do sveta, nič spoznať, nič nové sa naučiť… chudera… Porovnal ju so sebou a zdala sa mu nesmierne maličká. Vnútri ho striaslo a pomyslel si, ako dobre, že takto nemusí žiť. Ukradomky pozrel na jej tvár a čakal na nej výraz odporu, zlosti alebo aspoň znechutenia, že ju starec otravuje. No ženina tvár ostala na jeho prekvapenie naďalej vľúdna a pokojne zavolala naspäť:
“Už idem, otec.”
Ešte väčšie prekvapenie preň bolo, keď sa k nemu obrátila naspäť a povedala:
“Počkaj tu, hneď prídem.”
V mužovi sa prebudil hnev. On že má čakať?! On?! A pozrel na ňu pohľadom, ako na tie vtáky v korune stromu. Ženou to však nijako neotriaslo a so svojím nezmeneným železným pokojom povedala:
“Toto na mňa neskúšaj. Tu nie sú žiadne vtáky.”
Obrátila sa a odišla.
Muž bol taký šokovaný, že nebol vôbec schopný slova, ani keď sa žena vrátila a dala mu najesť. Až po jedle sa opatrne spýtal:
“Ako si to vedela?”
“Čo..? To s tými vtákmi..? Videla som to v tebe.” – odpovedala žena.
“Videla..?” – neskrýval prekvapenie muž.
“Áno. Každý človek má v sebe istým spôsobom vpísaný život…” – hovorila vľúdne.
“Ty… dokážeš vidieť… takto..?!” – zajachtal muž. Bol z tejto novinky taký ohromený, že nebol schopný ani poriadne formulovať vety. Žena mu podala skromný pokrm, dlho sa naň skúmavo zahľadela a povedala:
“Vieš, kým ty si márnil čas získavaním neužitočných schopností pre seba, ja som si vybrala inú cestu. Od svojich osemnástich sa starám o svojho nevládneho otca. Starostlivosť o neho a každodenná práca boli mojou duchovnou cestou, ktorá mi priniesla väčšie dary, ako tá tvoja. Vieš, úspech, ktorý márne hľadáš, závisí od dôvodu, pre ktorý veci konáš. Ak konáš pre seba, posilňuješ iba svoje ego, ktoré ti zabraňuje vidieť a všetko takto získané ti je len na škodu. Iba láska k druhým oslobodzuje dušu a bez toho, aby sa človek namáhal, je mu pridané i všetko ostatné.”
A ako to už na svete býva, aj zlo pracuje nevedome pre dobro. Tých dvanásť rokov nebolo celkom premárnených. Naučil sa počas nich pozornosti, sústredeniu, koncentrácii a trpezlivosti. A po tejto lekcii u neznámej vľúdnej ženy, ktorá jemu, povýšeneckému a zlému dopriala pohostinnosti, milého slova a ľudského dobra, zmenil sa jeho postoj k životu a k ľuďom. Pochopil svoju silu a aj to, že ju pre seba vôbec nepotrebuje. Sila totiž pracuje tak, že cez dobré skutky človek získava viac dobra do svojho života.
Odvtedy už viacej nepotreboval vynikať nad ostatných. Skôr naopak. Pomáhal a cítil šťastie, lebo jeho skutočná Sila narastala jeho konaním Dobra iným ľuďom.
