Views: 0
„Ako to je s minulosťou?“ – zamýšľam sa posledné dni.
„Čo sa deje s mojim časom, keď myslím na to, čo sa stalo?“
Keď myslím na to, čo bolo, kradne mi to prítomnosť!
A teraz si vezmite, že toto je model komunikácie v našej spoločnosti. Hovoríme iba o tom, čo bolo… čo sa stalo. Ja viem, znie to šialene, no skúsme sa spoločne zamyslieť. Každý deň sa s niekým stretnete. Sadnete si, alebo len tak na chodníku si poviete, čo kto zažil, kto kde bol, kto čo urobil, alebo komu kto čo urobil…. Ak sa stretnete s niekým, koho ste dlho nevideli, zaspomínate si na spoločné chvíle, príbehy, alebo sa vyžalujete, ako ťažko sa dnes žije… Konajú sa aj rôzne spomienkové akcie. Po piatich rokoch, po desiatich, dvadsiatich… Párkrát do roka sa stretne širšia rodina a zas sa len spomína, ako bolo… všetok tento čas je nenávratne preč…
… a akosi nie je čas na to, aby sme sa takto stretli a vymysleli niečo nové. Aby sme sa poradili ako rodina, ako priatelia a niečo pre seba urobili, niečo vylepšili. Aby sme si vzájomne pomohli vylepšiť životné situácie inak, ako: „Počuj, nemáš požičať?“
Čo tak sa stretnúť a riešiť to čo treba, to čo je. Čo tak sa stretnúť a spoločnými silami dosiahnuť zlepšenie situácie u niekoho z nás. Raz u teba, raz u mňa, raz u nášho spoločného známeho, lebo on si tiež nevie sám pomôcť. Čo tak sa stretnúť a hľadať možnosti? Pretože spoločne máme viac schopností.
Sú ľudia, ktorí sa stretávajú presne za týmto účelom. Vylepšujú svoju vlastnú situáciu, vymýšľajú čo a ako vykonať, aby sa mali ešte lepšie. A určite sa tešia, keď vidia zbedačený národ, ako spomína na lepšie časy…
Čo tak sa stretnúť a dohodnúť sa, ako to zmeniť?
S úctou Milan