Rumi, perzský duchovný učiteľ z 13. storočia raz dostal otázku:
„Čo je to duchovná zrelosť?“
Rumi odpovedal:
„Duchovná zrelosť je vtedy, keď sa prestaneme snažiť meniť druhých a sústredíme sa na zmenu seba samých. Je vtedy, keď prijímame ľudí takých, akí sú. Práve vtedy pochopíme, že každý má pravdu vo svojom uhle pohľadu. Je vtedy, keď sa naučíme „nechať veci plynúť.
Je vtedy, keď sme schopní nemať vo vzťahu očakávania, a dávame zo seba všetko pre radosť z rozdávania.
Je vtedy, keď pochopíme, že to, čo robíme, robíme pre svoj vlastný mier.
Je vtedy, keď prestaneme ukazovať svetu, akí sme šikovní.
Je vtedy, keď prestaneme žiadať súhlas od iných.
Je vtedy, keď sa prestaneme porovnávať s ostatnými.
Je vtedy, keď sme v mieri sami so sebou.
Je vtedy, keď sme schopní rozlíšiť medzi „potrebujem“ a „chcem“, keď sme schopní sa zbaviť túžby.
Duchovná zrelosť sa získava, keď prestaneme hľadať šťastie v materiálnych veciach.“
Práve v tom je podstata duchovnej zrelosti – že prestávame bojovať so svetom, ktorý si žije vlastným rytmom, a začíname rozumieť sami sebe.
Učíme sa nechať veci plynúť bez toho, aby sme ich museli hneď pochopiť.
Učíme sa milovať bez okamžitého očakávania „vrátenia lásky“.
Učíme sa dávať bez toho, aby sme očakávali ocenenie, či uznanie za svoj skutok.
Učíme sa počúvať, nie preto, aby sme odpovedali, ale preto, aby sme porozumeli.
Zrelosť nie je cieľ, je to tichá vnútorná premena, ktorá sa odohráva v procese.
Je to odvaha priznať si, že nevieme všetko.
Je to pokoj v srdci, ktorý nepramení zo sveta okolo, ale z poriadku, ktorý si urobíme v sebe.
A možno práve vtedy, keď sa už prestaneme pýtať, ako zmeniť veci okolo, a začíname sa pýtať, kto naozaj som – vtedy začíname rásť.
Nie nahlas, nie svetu na obdiv, ale v tichu.
V tichu, kde sa rodí múdrosť.
Žijeme Vedome ?
