Klasická história bola sfalšovaná.
Po tom, čo vás naučili v školách určite nebude ľahké uveriť, že klasická história starovekého Ríma, Grécka, Ázie, Egypta, Číny, Japonska, Indie, atď., je preukázateľne sfalšovaná.
Určite teraz máte chuť ukazovať prstom na obrovské pyramídy v Egypte, na rímske Koloseum, Veľkú čínskú stenu atď., a tvrdiť, že sú naozaj prastaré, staré tisíce rokov. A napriek tomu sa dá preukázať skutočnosť, že neexistuje žiadny platný vedecký dôkaz toho, že sú staršie viac ako 1000 let!
Najstarší spoľahlivo a jednoznačne datovaný originálny písaný dokument je z 11. storočia! Žeby sa všetky tie ušpinené a potrhané originály nejak „rozplynuli“ niekedy v stredoveku len preto, že polovzdelaní, ale chytrí mnísi uchovali len úplne nové kópie?
Nový výskum trvá na tom, že Homo Sapiens vynašiel písmo (vrátane hieroglyfov) až pred 1000 lety. V jednom čase vynájdené písanie bolo ihneď a nezvratne zaradené do služieb vládnucich síl a vedy.
Ako deti sa v škole učíme o starovekej histórii. Deti milujú magické hodiny dejepisu – je to ako načúvať rozprávkam o reálnom živote. Učitelia recitujú úchvatné príbehy; veľmi skoro sa naučíme naspamäť mená a skutky odvážnych bojovníkov, múdrych filozofov, obdivuhodných faraónov, veľkňazov, či učených pisárov. Dozvieme sa o gigantických pyramídach a pochmúrnych hradoch, kráľoch a kráľovnách, vojvodoch a barónoch, mocných bohatých a prekrásnych dámach, vychudnutých svätých a pochybných existenciách zradcov. Sme opradení historkami o ukrutných vojnách, neúprosných rímskych légiách, ušľachtilých rytieroch, križiakoch a bitkách. Vzrušujú a nadchnú nás riskantné objaviteľské plavby po mori a dobrodružstvá. Ako je to napínavé!…
Potom vyrastáme a s nami rastie aj láska k histórii. Hltáme megalomanské, dych vyrážajúce filmy z Hollywoodu, čítame historické romány, kupujeme drahé knihy o záhadách, obdivujeme archeologické nálezy, chodíme do múzeí a cestujeme do Egypta, Ríma, Grécka a Číny. Áno, teraz už oveľa lepšie chápeme univerzálnu históriu ľudstva aj vzostup a pád civilizácií. História ľudstva začala tak veľmi- veľmi dávno. Per ternia ad astra! (Húštinami ku hviezdam!)
V dejinách je príliš veľa výmyslov.
V dejinách je príliš veľa výmyslov. História staroveku a stredoveku je enormná, nevýslovne dokonalá nádherná konštrukcia – doslova visiaca vo vzduchu. Nemá žiadne preukázateľné a seriózne vedecky datované písomne doložené základy.
Faktom je, že súčasná všeobecne prijímaná verzia svetovej histórie je založená na obyčajných domnienkach. Možno oprávnene namietnete, že sú tu nespočetné historické dokumenty, rukopisy, prastaré papyrusy, pergameny, zašlé aj keď nie tak staré knihy, pretekajúce odkazy na, z a o minulosti. Zdá sa tu byť dosť historických materiálov na jednoduchú a úplnú rekonštrukciu slávnej minulosti!
Áno, je tu viac ako dosť „dokumentov“ slúžiacich na to, aby nás navždy oslepili; dosť na to, aby nás zviedli z cesty zdravého úsudku a logiky. Iste, je tu dostatok materiálu na natočenie ďalších oslnivých hollywoodskych trhákov, ako „Gladiátor“, „Trója“, „Alexander Veľký“, s presvedčivými hereckými výkonmi Russella Crowa či Brada Pitta; dostatok iskrivých nápadov pre ďalšie trháky ako „Da Vinciho kód“.
Všetci si mylne predstavujú, že rekonštrukcia minulosti je ľahká vec. Človek jednoducho vezme prastarú kroniku, preloží ju do súčasného jazyka, a je to. História je opäť ako nová. Lenže tak to, bohužiaľ, nie je!
Stará história, to sú predovšetkým písané dejiny vychádzajúce z vierohodných zdrojov: dokumentov, rukopisov, tlačených kníh, obrazov, monumentov a artefaktov. Keď nám školská učebnica hovorí, že Džingischán alebo Alexander Veľký v rokoch X, Y, Z, každý nezávisle na sebe, vybojovali polovicu sveta, znamená to len toľko, že je to uvedené v niektorom z písaných zdrojov. Ale nie sú tu jasné, jednoznačné odpovede na zdanlivo jednoduché otázky:
Kedy boli napísané tieto zdroje? Kým sú písané a kto sa o nich prvýkrát zmienil? Odpoveď na každú z týchto otázok je veľmi komplikovaná a vyžaduje si hĺbkový prieskum, aby nakoniec odrážala skutočnosti o historických udalostiach.
Rovnako sa predpokladá, že máme k dispozícii mnoho starostlivo uchovaných starovekých a stredovekých kroník, napísaných Džingischánovými či Alexandrovými súčasníkmi a očitými svedkami ich fantastických víťazstiev, dnes starostlivo uložených v národných knižniciach v Mongolsku alebo Grécku; v Kongresovej knižnici alebo privátnej zbierke Microsoftu.
Ale tak to tiež nie je.
Dostupné sú iba celkom mladé zdroje informácií, napísané stovky alebo dokonca tisíce rokov po všetkých týchto udalostiach. Vo väčšine prípadov boli zapísané v XVI. – XVIII. storočí, či dokonca neskôr. A aj tieto zdroje spravidla veľmi utrpeli značnými a mnohonásobnými manipuláciami, falzifikáciami a deformáciami pri mnohých úpravách. V rovnakom období bolo pod zámienkou kacírstva v Európe nenávratne zničené nespočetné množstvo starých originálnych dokumentov.
Zdrojom väčšiny písaných dokumentov, ktoré však neskôr boli tiež falšované a sfalšované, pôvodne určite boli nejaké skutočné udalosti. Rovnakú reálnu udalosť mohli popísať v kronikách autori pišúci v rôznych jazykoch, až úplne opačnými vzájomne si odporujúcimi náhľadmi. Také veci sú v mnohých prípadoch úplne nerozpoznateľné ako rovnaká udalosť.
Aj mená osôb a zemepisných miest počas storočí často zmenili význam a polohu. Presne rovnaké meno mohlo v rôznych historických obdobiach nadobudnúť úplne iný význam. Geografické polohy na mapách boli jasne definované až s príchodom tlače. Až ten umožnil obeh totožných kópií rovnakých máp na vojenské poľné účely, navigáciu, vzdelávanie, administráciu, a pod. Pred vynálezom tlačených máp predstavovala každá originálna mapa nepresné, s inými nezlučiteľné, unikátne umelecké dielo.
Historici z Oxfordu hovoria: „… Julius Caesar žil v prvom storočí pred naším letopočtom, to vie predsa každý. Naozaj to chcete spochybniť?“ Áno, chceme. Pre nás je toto vyhlásenie len súčasný prevládajúci názor. A až do doby, keď to bude dokázaná skutočnosť, to bude len jednou z mnohých pravdepodobností.
Na oplátku môžeme historikom položiť zopár jednoduchých otázok: Odkiaľ čerpáte svoje informácie? Z učebnice? To nestačí. Kto prvýkrát povedal, že Julius Caesar žil v prvom storočí pr.n.l.? Akú knihu, dokument, alebo rukopis, môžete ponúknuť ako primárny zdroj? Aký je starý a kto je autorom toho zdroja?
Ako dôkaz samozrejme nemožno akceptovať odpoveď, že „je to tak v učebniciach“. Akonáhle začnete pátrať po hlbších dôkazoch, než je tvrdenie v školských učebniciach, zdanlivo pevný základ pre toto absolútne dominantné tvrdenie sa zrejme kamsi vyparí. Je to tak – celosvetová obec profesionálnych historikov dokonca nemôže predložiť ani žiadny nevyvrátiteľný písomne doložený dôkaz, či už na papieri, papyruse, pergamene alebo kameni, že Julius Caesar vôbec existoval. To isté platí pre všetky veľké mená staroveku. Také dôkazy sú nedostupné!
Historici z Cambridge sa ohradzujú: „Je tu predsa prastará kronika napísaná v dvanástom storočí n.l., v ktorej zreteľne stojí: Julius Caesar žil v prvom storočí pr.n.l.“ Súhlasím, píše sa to tam, ale nič nedokazuje to, že spomínaná kronika nebola napísaná napríklad v sedemnástom, a nie v dvanástom storočí, ako nám celkom nepodložene tvrdí. Je snáď tento písomný zdroj vedecky datovateľný?
Skutočnosť, že bronzová doska (alebo plastová, vyrobená v dvadsiatom prvom storočí) s nápisom: „Jupiterov chrám, postavený v 1. storočí pred naším letopočtom pod osobným vedením Veľkého skvelého Caesara, vládcu Ríma“ visiaci na staro vyzerajúcej stavbe nepredstavuje žiadny nevyvrátiteľný dôkaz , kedy, prečo, kým alebo za akým účelom bola postavená, aj keby stála priamo v Ríme.
Historici musia najprv predložiť dôkaz umožňujúci datovania spomínanej kroniky do dvanásteho storočia. A tu sa všetko zastaví, pretože dejepisci nemajú vôbec žiadne dôkazy o datovaní svojich údajne „prastarých písomných zdrojov“. Nevedia predložiť nejaké nezávisle potvrdené datovania ľubovoľných starovekých artefaktov. Posledných 300 rokov úspešne predávajú verejnosti staroveko vyzerajúce, no nedávno razené mince, s nápisom „razené roku 2000 pnl“ na rube a portrétom Ježiša Krista spredu. A vôbec najlepšie na tom všetkom je, že väčšina unikátnych zdrojov, ktoré prežili až do našich dní a môžu byť spoľahlivo datované do X. – XIV. storočia, neukazuje onen uhladený učebnicový obraz klasickej histórie. Prezentujú niečo úplne odlišné. Podobné svedectvá a zdroje preto nie sú vpustené na starostlivo zametený a nalajnovaný dvorec histórie! Učení historici hovoria, že podobné zdroje sú „primitívne a plné omylov, nesprávnych mien a lokalít, chronologicky vylúčených situácií“, atď… Tieto podľa nich poľutovaniahodné zmesi boli údajne spísané pologramotnými mníchmi, pustovníkmi a pocestnými, a preto nemôžu byť prijaté a vystavené v posvätnom chráme univerzálnej klasickej histórie.
Nie očití svedkovia dávnych udalostí; sú to oni, ktorí ako jediní majú právo utvárať beh histórie. Čo sa týka súčasných metód datovania starých a starovekých zdrojov a artefaktov, sú rovnako nepresné ako nezlučiteľné. Toto bohužiaľ platí o archeologickej, dendrochronologickej i paleografickej metóde, a rovnako tak aj pre datovania rádiokarbónovou metódou.
Pokračovanie v 3. časti
v sekcii MINULOSŤ – Náš letopočet
