Časť 3. – Archeologické datovania
Pri egyptských vykopávkach pohrebiska faraóna, zaraďovaného do 19. dynastie (1500 rokov pr.n.l. – čo je údajne známy fakt!) nájde archeológ grécku nádobu, nazvime ju predmet A, prisudzovanú Mykénskej kultúre. Z toho je odvoditeľné, že je z rovnakého obdobia, tj 1500 rokov pr.n.l.
V inom výkope, v Grécku, v mieste definitívne prisudzovanom Mykénskej kultúre, nájde iný archeológ vedľa podobnej nádoby „zvláštny gombík“, nazvime ho predmet B, a je pochopiteľné, že oboje je z toho istého obdobia (1500 pnl), pretože vek predmetu A = vek predmetu B. Potiaľ je všetko logické.
Pri ďalšej vykopávkach v Nemecku nájdu archeológovia ďalšie objekty vedľa podobných „zvláštnych gombíkov“, takže je tiež odvoditeľné, že všetky tieto v Nemecku nájdené predmety C, D, – N, sú rovnako staré: 1500 rokov pr.n.l. Stále ešte logické, že? Vyzerá to tak.
Ale potom, jedného dňa, nájdu archeológovia vo Švédsku pri vykopávkach dolmenového hrobu pomerne nedávno zosnulého kráľa Björna (narodeného 953 n.l.) – nezvratne datovaného do desiateho storočia n.l. – ďalšie „zvláštne gombíky“. Nález týchto „zvláštnych gombíkov“ v rámci doterajšej logiky dokazuje, že kráľ Björn musel žiť pred 2500 rokmi, ale dolmenový hrob dokazuje, že bol pochovaný o 1500 rokov neskôr… To už zas tak logické nie je, však? Archeológovia potom podobný prípad vyhlásia za „záhadu“ – a… zametú všetko pod koberec. Zabudnite na logiku!
Archeologické datovania sú úplne subjektívna záležitosť, ktorá nemá nič spoločné s vedeckými postupmi.
Rádiokarbónová metóda
Tento hojne ponúkaný spôsob poskytuje hodnoverné datovanie objektov organického pôvodu s toleranciou plus-mínus 1500 rokov, je teda príliš hrubý aj k datovaniu historických udalostí, ktoré sa odohrali v časovom rámci 3000 rokov! Základom pre počiatočnú kalibráciu tejto Libbyho metódy boli historikmi datované artefakty zo starovekého Egypta.
Datovanie pomocou rádioaktívneho izotopu uhlíka C14 prebieha väčšinou takto: archeológ odošle artefakt do laboratória so svojou predstavou o veku objektu. Laboratórium sa prispôsobí a vykoná požadované datovania, potvrdzujúce dátum navrhnutý archeológom. Všetci sú šťastní: laboratórium zarobí peniaze za vykonanie nákladného testu, archeológ zožne vavríny za svoj prevratný objav. Vstavaný nízky stupeň presnosti tejto metódy umožňuje ukuchtiť vedecky vyzerajúci a zákazníkom očakávaný výsledok. Široká verejnosť si neuvedomí, že bola opäť systematicky oklamaná. Archeologické artefakty totiž obvykle nie sú posielané do laboratórií na rádiokarbónový test preto, aby sa zistil ich skutočný časový pôvod, ale k obyčajnému opečiatkovaniu veku vopred navrhnutého historikmi.
Dendrochronologická metóda
Táto metóda, využívajúca letokruhy stromov, je nepoužiteľná pre spoľahlivé datovanie európskych udalostí starších ako 800 rokov. Vzorky zo Severnej Ameriky síce sú datovateľné až 5000 rokov späť, ale sú bezvýznamné na datovanie starovekých udalostí v Európe, Afrike alebo Ázii.
Všetky dnes používané metódy datovania sú závislé na klasickej Scaligerovej chronológii. Okrem toho, všetky tieto „pekné“ metódy boli vyvinuté a kalibrované na základe klasickej chronológie. Circulus vitiosus. Áno, veľmi bludný kruh!
Prekvapujúce je, že všetky dôkazy vzťahujúce sa ku všetkým dôležitým historickým menám a udalostiam starovekej histórie sa prvýkrát objavili v zdrojoch, ako sú napríklad odpisy, knihy a rukopisy, ktoré môžu byť spoľahlivo datované do XVI. – XVIII. storočia. Tieto knihy a rukopisy pretekajú odkazmi a citátmi zo starších kníh, dokumentov a rukopisov, – ktoré však do jedného úplne mysteriózne zmizli! Neexistuje ani jediný spoľahlivo datovaný originálny súčasný staroveký zdroj. Nič! Skutočne, je to ako zlá detektívka. Ale dokonca aj úplne na hlavu padlý policajt usilujúci sa stať sa detektívom by musel zavetriť a konštatovať, že tu niečo „pekne smrdí“. Vy to necítite?
Prečo tomu tak je?
Väčšina gréckych, rímskych a stredovekých kroník, letopisov a pamätí, bola hromadne vyprodukovaná v XVI. – XVIII. Zdokonaľovala a usilovne vybrusovala obraz bájnej neexistujúcej univerzálnej histórie sveta a klasické civilizácie, rafinovane vykonštruované ich predchodcami v priebehu XVI. – XVIII. na príkaz vtedajších mocných. Hladili až vyhladili – doslova vybrúsili skutočnú históriu sveta do zabudnutia! Nejde o nič iné, než o momentálne prevládajúcu indoktrinovanú verziu.
Kým nebude preukázaný opak, je len jednou z možných variantov. Súčasná verzia histórie je založená na „chronologickej hypotéze“, ktorú prvýkrát formulovali chronológovia a dejepisci Josef Scaliger (1540 – 1609) a Dionýsus Petavius (1583 – 1652), ako kvadratúru kruhu, ktorej bol Joseph Scaliger zúrivým zástancom. Padnite na kolená a obdivujte Almagest, ktorý je základným kameňom celej konštrukcie súčasnej chronológie!
Rotácia Zeme spôsobuje, že sa nočná obloha každé štyri minúty posunie o 1 oblúkový stupeň. Jeden oblúkový stupeň pozostáva zo 60 oblúkových minút, čo znamená, že rýchlosť otáčania oblohy sa rovná 15′ (oblúkových minút) za jednu minútu času.
Údajne Ptolemaiove merania sú však príliš presné na to, aby ich mohol vykonať s dobovými pomôckami, teda za pomoci slnečných, vodných alebo presýpacích hodín. Minútová ručička bola novinkou, ktorá sa na hodinkách neobjavila skôr ako v roku 1550 n.l.
Ďalším pevným pilierom univerzálnej histórie je doba bronzová, ktorá tu údajne bola pred 3 – 5 tisíc rokmi. Na odliatie bronzu potrebujete 90% medi a 10% cínu. Scaligerovi poplatní chronológovia sa vôbec neobťažovali poradiť s chemikmi. Poháňali ich úplne odlišné motívy, a vôbec nepomysleli na cín či samotnú vedu! Lenže ten vtedy ešte nebol objavený! A takýchto príkladov by ste našli nespočetné množstvo, ak by ste sa tým zaoberali hlbšie…
Pátrajte sami a postupne nájdete dostatok dôkazov, aby ste dospeli k nevyhnutnému záveru, že klasická Scaliger – Petaviusova chronológia je chybná, a preto neplatí ani dnes všeobecne prijímaná história starovekého a stredovekého sveta. Neplatí ani k tomu všetkému, čo sa hovorí alebo bolo vytlačené o „staroveku“, „tajomných“ Rimanoch, Grékoch a Egypťanoch, či o stredoveku, práve tak, ako o všetkom ostatnom, vrátane „stratených a znovu nájdených“ civilizácií.
Platí však to staré známe:
Všetko je inak.
Henry Ford kedysi povedal:
„História je viac-menej zbierka hovadín!“
Anatolij Fomenko to preukázal.
