Ľuďom dnešnej doby chýba pozorovacia schopnosť. Nie sme schopní pozorovať takmer nič. Keď vám poviem, aby ste pozorovali list na strome, nedokážete to. Iba sa naň pozriete a za okamžik začnete myslieť na niečo úplne iné. Tak iné, že to vôbec nesúvisí ani s listom, ani so stromom a dokonca ani so mnou, či s vami. Vo vašom myšlienkovom poli sa okamžite objaví niečo iné a pole pozornosti sa tým mení na iné. Žijeme v preinformovanom prostredí, ktoré nás oberá o skutočnú Pravdu a tou je náš – NÁŠ život.
My už dávno nie sme Pozorovatelia. Učíme sa nimi byť, no nie sme. Byť Pozorovateľ znamená byť bdelý a my nie sme bdelí. Byť Pozorovateľ znamená upriamiť pozornosť a zostať v nej. No my preskakujeme z jednej veci na druhú. V Mysli, v rozhovore, aj v konaní. Žiadna hĺbka… len beh po povrchu, lebo nás ženie vždy nová a nová informácia, ktorú chceme zachytiť, aby nám náhodou neušlo niečo podstatné. Pritom podstatný je práve ten prebiehajúci okamih, tie migy a sigy, ktoré potrebujeme venovať plnej pozornosti práve prebiehajúcemu procesu života v nás. To my sme Život. My sme jeho kormidelník, my udávame smer, aj tvoríme atmosféru na lodi. Sme aj loďou, aj morom… sme plavbou, aj vlnou… sme akciou aj reakciou… preto potrebujeme zamerať Pozornosť na Podstatu plavby – na život.
Naša Pozornosť je roztrieštená na tisíce podnetov, ktoré s našou plavbou nesúvisia. Chyťme kormidlo, objavme svoj Cieľ a zostaňme v Pozornosti, aby sme svoju loď doviedli po pokojnom mori tam, kde smeruje naša Podstata. Ovládnime svoju Myseľ, vytrieďme myšlienky, vyhoďme odpad a nechajme si len to, čo skutočne súvisí s našim životným Cieľom. A ak si naozaj myslíte, že s ním súvisí všetko, čo vás každú chvíľu napadá, tak je to tiež v poriadku. Len v tom prípade je jedno, či kormidlom (Pozornosťou) točíte každú chvíľu niekde inde, alebo to proste necháte tak. Aspoň vás nebudú bolieť ruky…
S úctou Milan
