Kto prvý obýval Európu?

Ötzi – muž z tirolského ľadovca.

Podľa slovinskej knihy Veneti, prví stavitelia európskej civilizácie od trojice autorov Šavli, Bor, Tomažič, prví výskumníci položili začiatok permanentného osídlenia v strednej Európe do neskorej doby kamennej (neolit) okolo roku 3000 pred naším letopočtom, ale neskoršie objavy posúvajú toto obdobie do omnoho vzdialenejšej minulosti. Ako sa ukazuje, je dosť možné, že toto osídlenie na začiatku tvorili Slovania. Táto informácia ma najskôr šokovala, pretože v škole som sa učila, že Slovania prekročili Dunaj zo severu niekedy v šiestom storočí, a tak som čítala ďalej a na konci som si musela položiť otázku: „Čo, ak všetko bolo ináč?“

Nasleduje upravený preklad textu z knihy Veneti, prví stavitelia európskej civilizácie od trojice slovinských autorov Šavli, Bor, Tomažič s drobnými komentármi Blaženy Ovsenej.

Ötzi

V roku 1992 archeológovia našli v Bavorsku blízko Abensbergu na Dunaji veľké množstvo pazúrikových baní, ktoré sa datujú až do r. 5000 pred n. l. V roku 1993 sa našlo telo muža v tirolskom ľadovci Similaun nad údolím Ötz, datovené do r. 3300 pred n. l. Jeho oblečenie a rôzne predmety, ktoré sa pri ňom našli, naznačujú sofistikovaný sociálny život, aký si pre tú dobu nevieme predstaviť. Jeho nástroje ukazujú, že patril k malej skupine ramedellovskej kultúry v južnej časti Álp, čo naznačuje komunikáciu medzi dvomi geografickými oblasťami.

Obdobie Ľadového Muža korešpondovalo s koncom veľmi rozšírenej stredoeurópskej lineárnej keramickej kultúry. Archeológia stanovila, že v tomto období sa prešlo k novým formám hrnčiarstva, ale toto nemusí nevyhnutne znamenať zmenu populácie; predmety dennej spotreby sa menia z času na čas pri tej istej populácii. Ľadový Muž patril k predindoeurópskej populácii v regióne Álp, ktorá sa presunula so svojimi stádami vyššie do alpských pastvín, a bola schopná odolať asimilačným tlakom Indoeurópanov. Ich predindoeurópska kultúra bola základom pre formáciu Venetov v lužickej kultúre a kultúr popolnicových polí.

Ľadový Muž bol Rakúšanmi milo nazvaný Ötzi. Viedenský autor Dr. Günther Nennig napísal viedenským dialektom v jednom z jeho článkov: „Ötzi war a Slovene“ – Ötzi bol Slovinec a pridal: „Veneti boli – podľa slovinských vedcov – predkovia Slovenov a konkrétne predkovia Slovincov.“ (jedná sa o názor Slovincov, ktorí toto tvrdia na základe údajného rozlúštenia venetského runového písma pomocou modernej slovinčiny, pozn. Blažena Ovsená)

Akým jazykom hovoril Ľadový Muž pred príchodom Indoeurópanov? Zatiaľ sa týmto žiadny vedec seriózne nezaoberal. Je to preto, že výsledky takéhoto výskumu by boli neželateľné? Podľa slovinského historika Ivana Tomažiča, miléniá pred príchodom Indoeurópanov, prvotným jazykom centrálnej Európy bola protoslovenčina. Toto sa dá vidieť z nasledujúcich dôkazov: podobnosť medzi baskitským a slovenskými jazykmi, podobnosť medzi sanskritom a slovenskými jazykmi, a skript z vinčovskej kultúry.

Podobnosť baskitského a slovenských jazykov

Ako predindoeurópsky jazyk, baskitština nám môže najlepšie priblížiť periódu pred príchodom Indoeurópanov. Je archeologicky dokázané, že Indoeurópania neprekročili Pyreneje. Ich kultúra so šnúrovou keramikou sa stretla so silným odporom kultúry so zvoncovitými pohármi, teda, Baskovia si boli schopní udržať ich predindoeurópsku kultúru a jazyk. Mnohí jazykovedci skúmali podobné prvky medzi baskitským a slovenskými jazykmi, konkrétne slovinským jazykom, ktorý (údajne, pozn. Blažena Ovsená) najlepšie zachoval pradávne charakteristiky. Štúdie sa neobmedzovali iba na podobnosť slov, ale zahŕňali aj syntax a fonetiku. Nasleduje príklad podobnosti baskitského, slovinského a slovenského jazyka.

Tieto podobnosti mohli vzniknúť iba v období pred príchodom Indoeurópanov, neboli žiadne neskoršie kontakty medzi baskitštinou a slovenskými jazykmi, dokonca ani počas migrácie kultúry popolnicových polí, kedy protoslovenčina v indoeurópskej forme bola roztrúsená.

Podobnosť medzi slovenskými jazykmi a sanskritom

Sanskrit patrí do skupiny indoeurópskej skupiny jazykov, ktorého konečná forma sa vytvorila iba po príchode Indoeurópanov do Indie. Hoci je to mŕtvy jazyk už dlhú dobu, jeho pozícia zostáva nemenná ako latinčiny v Európe; naďalej si udržiava dôležité miesto v oblasti kultúry a najmä náboženstva. Hinduizmus má svoje korene v sanskritských knihách, Védách, ktoré zachovali pôvodný védický sanskrit nezmenený. Slovo Véda znamená to isté v sanskrite, ako aj v slovinčine (a v slovenčine, pozn. Blažena Ovsená). Nasleduje ukážka podobnosti medzi sanskritom, slovinčinou a slovenčinou. Sanskritský koreň, sloveso v 3. osobe jednotného čísla, nasleduje neurčitok v slovinčine a neurčitok v slovenčine rovnakého, alebo podobného významu.

Podobnosť medzi slovenskými jazykmi a sanskritom mohla vzniknúť iba pred usadením sa Indo-Európanov v Indii, to znamená, že to bolo v najprvotnejšej perióde indo-európskej éry, čo naznačuje, že indo-európsky jazyk bol veľmi blízko spojený so slovančinou, alebo dokonca, že proto-slovančina bola principiálnou časťou pri formovaní sa indo-európskych jazykov. Jediné vysvetlenie je, že proto-slovančina bola jazykom, ktorý bol široko rozšírený v Európe pred začiatkom indo-európskeho rozvoja.

Podobne, ako sanskrit zostal nezmenený po dobu takmer 4000 rokov a je stále zrozumiteľný, môže nám pomôcť s prekladom niektorých slovinských/slovenských mien, najmä riek. Okrem drobných zmien, mená riek zostali rovnaké po tisíce rokov, aj keď zmeny v hovorovom jazyku spôsobili stratu pôvodného významu. Niektoré mená slovinských riek sú nám stále zrozumiteľné: Drava zo slovinského deroča (derúca sa) (resp. zo slovenského dravá, pozn. Blažena Ovsená), Timava (kedysi Temava) zo slovinského tema (tma)(alebo slovenského tmavá, pozn. Blažena Ovsená) lebo tečie z jaskyne. Ale význam mien niektorých ďalších slovinských riek možno nájsť v sanskrite. Nasleduje meno rieky, sanskrit, slovenský preklad v zátvorke.

Sava – savah (tok), savati (tiecť)
Savinja – savinī (rieka)
Soča – ṡocati (žiariť), sucá (čistá)
Sora – sora (meandrujúca, kľukatá)
Vipava – vibhava (silná, bohatý zdroj, výdatná)
Zila – sila (žila), sira (úzka)
Mura – murati (vinúť sa), murá (valiaca sa)

Skript vinčovskej kultúry

V oblasti na strednom Dunaji kultúra Vinča sa vytratila medzi 6. a 4. tisícročím pred n. l. Bola nazvaná podľa archeologického náleziska 14km od Belehradu, kde bola nájdená väčšina predmetov tejto kultúry. Vedci študujú túto kultúru mnoho rokov a našli listy s písmovým systémom najskorších stupňov vykopávok; neskôr Dr. Radivoje Pešić vykonal rozsiahlu štúdiu tejto abecedy a bol schopný stanoviť definitívne závery. Ako dobre-známy etruskológ a profesor v Miláne, Taliansko, venoval svoje úsilie najmä na výskum vinčovskej abecedy – najstaršiemu paličkovému písmu na svete. Jeho výsledky kvôli jeho skorej smrti uverejnil jeho syn v knihe Vinčansko pismo, Vinča Script, Beograd, 1995.

História nám hovorí, že hieroglyfy boli prvou formou písma, nasledované klinovým písmom a nakoniec paličkovou formou písma. Až doteraz sa malo za to, že hieroglyfy sa vyvinuli okolo 3. tisícročia p. n. l., najskôr v Mezopotámii (sumerské), potom v Egypte a na Indickom polostrove, a paličkové písmo v 2. tisícročí p. n. l. na Strednom východe. Prvé formy paličkového písma predstavovali skôr slabiky ako samostatné písmená. Z tohoto sa vyvinulo spoluhláskové písmo, to jest semitské skripty z 12. st. p. n. l. Toto sa skoro rozdelilo na tri skupiny – fénické, starožidovské, a aramejské. Zo starofénického sa vyvinula grécka abeceda, ktorá obsahovala samohlásky a považuje sa za pôvodcu písmového systému vo východnej a západnej Európe. Táto teória evolúcie písma sa obrátila hore nohami objavom vinčovského skriptu, ktorý existoval už vo 4. tisícročí pred n. l..

Prvé veľké prekvapenie vinčovského skriptu je podobnosť, resp. takmer absolútna zhoda s etruskými a venetskými skriptami. Aby sme to pochopili, musíme sa najskôr pozrieť na to, čo historici hovoria o Etruskoch. Herodotus, grécky historik, bol toho názoru, že Etruskovia prišli z Anatólie, čo by im v tomto prípade umožnilo zobrať fénickú abecedu so sebou. Ibaže Herodotov pohľad bol odmietnutý Dionysiom z Halikarnasu, podľa ktorého Etruskovia boli autochtónni ľudia. V tom prípade by mohli dostať ten skript od Grékov, ktorí sa začali usádzať v 8. st. p. n. l. v južnom Taliansku. Ale etruské nápisy sú už dokladované, čo znamená, že Etruskovia ich nemohli dostať od novoprišlých Grékov. Oveľa pochopiteľnejší je pohľad, že Etruskovia prišli do Talianska okolo 1100 p. n. l. ako časť Venetov, a priniesli so sebou abecedu kultúry Vinča.

Predchodkyňa vinčovskej kultúry v oblasti na strednom Dunaji, datovaná okolo 7. a 6. tis. p. n. l., bola kultúra Lepenski Vir. Z tejto kultúry sa zachovalo niekoľko symbolov podobných neskorším písmenám kultúry Vinča. Na mnohých predmetoch archeológovia našli nezvyčajné symboly tvaru písmen, ale neodvážili sa v nich vidieť písmový systém z 5. alebo 4. tis. p. n. l.

Karbónová skúška a iné metódy datovali kultúru Vinča do obdobia medzi 6. a 4. tis. p. n. l.. Dr. Pešić vidí v skripte z Vinče začiatok svetového systému paličkového písma. Vyselektoval 57 grafém, z ktorých 14 sa považuje za variáciu samohlások, ktoré sú po hlbšej analýze zredukované na 5 samohlások a ich variácie. Zvyšných 43 grafém sú spoluhlásky a ich variácie. Celkovo mal Vinča skript 26 písmen, nepočítajúc variácie. Existuje okolo 1000 predmetov s takýmito nápismi.

Keď porovnáme písmená neskorších kultúr s kultúrou Vinča, Dr. Pešić zistil, že všetky majú väčší alebo menší počet písmen spoločných so skriptom z Vinče. Napríklad starofénická abeceda má 10, starogrécka má 12, a etruská má všetky spoločné so skriptom z Vinče. Cyrilika a hlaholika tiež obsahujú niekoľko písmen totožných s písmenami Vinča kultúry.

Z podobnosti rôznych abecéd môžeme vyvodiť nasledovný smer rozvoja paličkového písma. Sú dva smery expanzie. Jeden prúd smeroval na Stredný východ, kde sa dostal ku Grékom, Féničanom, Egypťanom, atď. a druhý, pravdepodobne starší, šiel na sever a priniesol umenie písania do strednej Európy. Tam ho obdržali Veneti, ktorí ho s rozšírením kultúry popolnicových polí doniesli až do Talianska, kde dosiahlo najvyšší rozkvet v kultúrach Este a Etruskov. Teda etruské a venetské skripty mali svoj pôvod v kultúre Vinča, čo je silné potvrdenie, že Veneti a Etruskovia mali spoločný pôvod v kultúre popolnicových polí.

Udivujúca podobnosť medzi etruskou a vinčovskou abecedou je podľa Dr. Pešića jasným dôkazom, že Etruskovia, ktorí sami seba nazývali „Rasenna“, čo by mohlo byť spojené so stále existujúcim miestom Raša, alebo Rašica z oblasti kultúry Vinča. Je možné, že skupina Vinčancov sa presťahovala zo svojich domovov cez Panóniu a Slovinsko až do Tuscany a toto môže byť dobrým vysvetlením mena Rasenna. Bez ohľadu na to, je veľmi pravdepodobné, že ľudia jazyka Vinča pokryli veľkú časť Európy, čo je úplne v súlade s tézou ohľadom pôvodu Venetov (a Etruskov), a slovanským substrátom, na základe čoho sa neskôr vyvinul venetský jazyk v indo-európskej štruktúre, rozširujúci kultúru popolnicových polí do mnohých oblastí Európy.

ZDROJ: https://sclabonia.sk/2010/11/kto-prvy-obyval-europu/