Views: 1
Stredoveké rytierske pravidlá boli základom akejsi vojenskej internacionály, ktorá svojim členom umožňovala, aby sa navzájom uznávali ako bratia v zbrani. Rytier sa nesnažil zabiť, ale skôr vyhodiť protivníka zo sedla, aby ho potom mohol vziať do zajatia a získať výkupné. Počas zajatia, ktoré malo často formu pohostinstva a dokonca mohlo byť veľmi dvorné a prepychové, sa stávalo, že protivníci už začínali rokovať o uzatvorení mieru a budúcom spojenectve.
Vojnu v období stredoveku zásadne určovali dva základné fakty. Za prvé, stredovek je považovaný za obdobie všeobecnej neistoty, ktorá oprávňuje privilegované vrstvy používať zbrane potrebné najmä na udržanie alebo znovunastolenie mocenskej rovnováhy. Za druhé, v stredovekej spoločnosti existovala v priebehu storočí tendencia vnímať a riešiť konflikty pomocou inštitúcií, ktoré bez ohľadu na svoju rôznorodosť prechádzajú od chaotických bojov medzi pánmi a družinami ich vazalov k cirkevným, a neskôr feudálnym a kráľovským spôsobom regulácie a obmedzenia vojny.
Obnovenie poriadku
Stredoveké vojenstvo, to sú najmä dve skutočnosti. Na jednej strane je rytiersky stav a dôstojnosť, ktoré si vyžadujú používanie sily s mierou a v súlade s etikou spravodlivosti, stavajú ju do služieb Boha, ponížených a slabých. Na druhej strane je vojenská služba žoldnierov, predstavujúca doplnok k feudálnej službe a umožňujúca panovníkom zachovať ozbrojené sily, ktoré by sa inak po skončení krátkeho obdobia vojenských povinností vazalov vymkli ich kontrole.
Vnímanie stredovekých vojen a privilegovaného postavenia zbraní a bojovníkov možno podľa talianskeho historika Franca Cardiniho vysvetliť tromi základnými fenoménmi. Predovšetkým je to koniec Západorímskej ríše a spolu s ňou i doby, keď bol zaručený poriadok, mier a spravodlivosť, ďalej prudký vpád germánskych kmeňov, tradícií a predstáv neumožňujúcim rozlišovať medzi občianskym právom a použitím vojenskej sily, do pôvodne rímskeho a kresťanského sociokultúrneho prostredia, a nakoniec dlhé storočia zmätku a násilia, ktoré vyčerpávali Európu najmä od šiesteho do ôsmeho storočia, potom v desiatom a jedenástom storočí a nakoniec vzbudili neurčitú túžbu po vojenskej sile, ktorá by napravila krivdy a obnovila poriadok.
Spravodlivá vojna
Nutnosť brániť hranice Rímskej ríše proti stálemu ohrozeniu zo strany barbarských kmeňov, viedla v štvrtom až piatom storočí k sakralizácii cisárskych armád. Niektoré skupiny, najmä mravne najprísnejší kresťania, odpovedali tým, že znovu vyjadrili pochybnosť o práve veriacich nosiť zbraň. Ale súčasne sa našiel človek, ktorý v snahe rozptýliť tieto pochybnosti vytvoril teológiu kresťanskej vojny, ktorá si zachovala zásadný význam (i keď v modifikovanej podobe) do dnešných dní. Svätý Augustín vymedzil rozdiel medzi “spravodlivými” a “nespravodlivými” vojnami a výslovne vyhlásil, že na tých spravodlivých sa kresťan môže zúčastniť.
Pojem spravodlivej vojny (bellum justum) však v žiadnom prípade neznamenal akési alibi umožňujúce tolerovať a ospravedlniť akýkoľvek druh vojny, práve naopak, bol prostriedkom presného vymedzenia tých prípadov, keď sa kresťan smie legitímne chopiť zbrane. Spravodlivá vojna bola chápaná ako zlo, ktoré bolo menšie ako zlo pochádzajúce z bezprávia.
Spravodlivá vojna si svoj názov zaslúži len vtedy, ak spĺňa tri základné požiadavky:
1. Predovšetkým musí byť obranná a jej jediným cieľom má byť náprava krívd.
2. Musí byť vyhlásená oficiálne ustanovenou a uznávanou autoritou.
3. Jej konečným cieľom musí byť obnova mieru a zaistenie skutočnej spravodlivosti.
Augustín svojou teóriou nastolil základnú problematiku budúceho vojnového práva: rozlišovanie medzi právom na vojnu skúmajúcim dôvody, pre ktoré človek ide do vojny a vojnovým právom, uvažujúcom o tom, ako sa správať počas konfliktu.
Rytierska etika
Stredoveký vojak plnil všetky podmienky, ktoré mu mali umožniť rýchlo stať sa rytierom. Ochrana jeho pána mu zaisťovala finančné prostriedky potrebné na vyzbrojenie. Výmenou za túto ochranu odprisahal vazalskú vernosť, komplexný medziľudský vzťah, ktorý možno opísať právnymi pojmami, ale pochopiť ho môžeme len prostredníctvom určitého spôsobu myslenia, ktorého svedectvom sú hrdinské eposy.
Rytier, ktorí chcel byť hoden svojho titulu, sa musel správať podľa istých pravidiel vyžadujúcich si solidaritu so skupinou či hrdosť na to, že patrí k vojenskej elite, ale tiež novú etiku založenú na rešpektovaní Božej vôle a na obrane slabých a utlačovaných. Táto etika neskôr zostávala hybnou silou právnej systematizácie vojny. Práve preto takto vzdialené dedičstvo stredoveku tvorí ešte dnes základ medzinárodného práva, ktorého cieľom je obmedzovať vojnu a stanoviť jej pravidlá.
Zárodky rytierskej etiky, ktorej kodifikáciu zabezpečovali zmluvy, piesne či romány, boli často diktované mierovými cirkevnými synodami. Boli to práve zhromaždenia biskupov, ktoré organizovali spolky a pánov schopných prijať ich program a presadzovať nový typ mieru, ktorý pomáhali živiť a rešpektovať zámerne vytvorené ligy. Tak mohol byť nastolený na jednej strane Boží mier, chrániaci isté kategórie osôb (klerikov, obchodníkov, pútnikov) a určité typy miest; a na druhej strane Božie prímerie, podľa ktorého bolo svätokrádežou bojovať v istých obdobiach roku (advent, pôst) a tiež v určitých dňoch týždňa.
Kríž a meč
Po prvej krížovej výprave sa v Svätej zemi spontánne sformovali skupinky rytierov, ktorí sa dobrovoľne zriekli mierumilovného návratu domov a, naopak, súhlasili s tým, že zostanú trvale na zámorských územiach aby tam pomáhali pútnikom a bránili ich. Bernard z Clairvaux, duchovná osobnosť dominujúca v dvanástom storočí celému kresťanstvu, umožnil dovtedy neznámy a z mnohých hľadísk paradoxný experiment: zakladanie nových rádov, ktoré z dôvodov svojich špecifických cieľov mali vo svojich radoch okrem laických členov i rytierov. Tak sa zrodili vojenské cirkevné Rády – Rád Hospitalierov Svätého Jána Jeruzalemského a Rád Templárov (Johaniti a Templári), ktorým bol v boji pripisovaný mysticko-asketický význam.
Objavené na: https://hnonline.sk/prakticke-hn/71557-rytierska-etika-ako-zaklad-medzinarodneho-prava
