Views: 12
Časť 2. – Vytvorenie Rádu sv. Jána Jeruzalemského
Vplyv križiackych výprav na Bratstvo sv. Jána.
V októbri 1096 v malom francúzskom mestečku Clermont rímsky pápež vyzval všetkých veriacich kresťanov v Európe, aby išli do ťaženia proti Saracénom s cieľom vyslobodiť Boží hrob z rúk neveriacich. Keď sa začali križiacke výpravy, význam Bratstva nemocnice sv. Jána sa nedal preceňovať. Chorí, ranení prichádzali v obrovskom počte, mnohí potrebovali ošetrenie, starostlivosť a často aj kresťanský pohreb.
Vytvorenie Rádu sv. Jána Jeruzalemského.
Po prvej križiackej výprave bratstvo prirodzene potrebovalo ochranu a patronát kresťanských vládcov, ktorí dobyli Jeruzalem od saracénskych nepriateľov. Pri návšteve Johanitského hospicu daroval prvý jeruzalemský kráľ (tiež vojvoda z Dolného Lotrinska) Godfried z Bouillonu, dedinu Salsola, ktorá sa nachádza neďaleko Jeruzalema, na potreby nemocnice. Štyria križiaci, kňazi z družiny kráľa – Raymond de Puy, Dudon de Comps, Conon de Montagu, Gastus – dobrovoľne zostali u Gerarda de Thorna, keď zložili mníšske sľuby benediktínov. V roku 1099, po prvej križiackej výprave a založení Jeruzalemského kráľovstva, pútnici potrebovali nielen liečbu a starostlivosť, ale aj ochranu. Preto sa Bratia Nemocnice svätého Jána Jeruzalemského, alebo Bratstvo Johanitov, ako ich bežne nazývali ľudia, premenilo na Rád, ktorého prvou hlavou bol Gerard de Thorne. Jeho pomenovanie znelo Rád sv. Jána Jeruzalemského.
V tom istom čase sa pre členov Rádu začalo používať dlhé čierne oblečenie, na ktorom bol našitý osemhrotý biely kríž, ktorý symbolizoval osem Kristových blahoslavenstiev. Najprv sa členovia Rádu starali o chorých a ranených. Od prvej polovice 12. storočia sa začali zúčastňovať na vojne so Saracénmi a strážnymi pútnikmi, ktorí sa do Palestíny dostávali dvoma spôsobmi – po súši cez Malú Áziu resp. Byzanciu, alebo pozdĺž Stredozemného mora. Bratstvo začalo akceptovať rytierov za členov Rádu, čím ich zaviazalo chrániť pútnikov na ceste.
Výskumník stredovekého mníšstva LP Karsavin poznamenal:
„Asketický ideál ovplyvnil nielen duchovné vrstvy, ovplyvnil aj laikov a z jeho splynutia s ideálom rytierstva sa získala zvláštna forma – rytierske Rády. Nebolo to ani vďaka askéze a ani to nemalo nič spoločné s kláštorným spôsobom života, no rytiersky ideál tejto hodnoty sa stal ideálom kresťanským. Rytieri boli podľa ideológov obrancami slabých a neozbrojených, vdov a sirôt, obrancami kresťanstva pred neveriacimi a kacírmi. Poslanie chrániť pútnikov do Svätej zeme, pomáhajúc tým z nich, ktorí boli chorí alebo chudobní a potreba ochraňovať Boží hrob pred neveriacimi, vychádzala z ideálu kresťanského rytierstva. Vďaka dominancii asketického svetonázoru to bolo spojené so skladaním mníšskych sľubov, a tak vznikli rytierske Rády.“
Takmer v rovnakom čase, v roku 1118, založilo deväť rytierov Rád Templárov na čele s Hughom de Payen (vazal grófa zo Champagne) a neskôr (1198) vznikol aj Rád Nemeckých rytierov.
Prvé rytierske rády – tri najznámejšie rády Svätej zeme a tri španielske rády – vznikli ako najčistejšie stelesnenie stredovekého ducha v spojení mníšskych a rytierskych ideálov v čase, keď sa boj s islamom stával realitou.
Duch križiackych výprav bol predovšetkým vojenský a náboženský, a preto sa z nich zrodilo kláštorné rytierstvo, ktoré je najlepším vyjadrením nálady a záujmov doby, v ktorej bolo kresťanstvo nútené odraziť ozbrojenú propagandu islamu silou zbraní. Takmer v rovnakom čase sa niektorí mnísi začali opásať mečom okolo svojej sutany a niektorí rytieri si navliekali kláštornú sutanu cez reťaz. V roku 1104 jeruzalemský kráľ Balduin I., dedič a brat Godfrieda z Bouillonu, opäť uznal a potvrdil privilégiá Bratstva Hospitalierov ako vojensko-duchovného rádu.
V roku 1107 pridelil Rádu kus pôdy (od tej doby začali rytieri Rádu Hospitalierov získavať pôdu v iných európskych krajinách).
V roku 1113 Pápež Paschal II svojou bulou schválil Rád Hospitalierov sv. Jána Jeruzalemského. Vzal ich pod svoju ochranu a zabezpečil im na základe ich čestnosti právo Suveréna, právo slobodne si vyberať predstavených, bez zasahovania akejkoľvek svetskej či cirkevnej vrchnosti. Pápež dal tiež právo adresovať otázky týkajúce sa Rádu priamo jemu.
Od roku 1070 malé Bratstvo starajúce sa
o chorých a ranených pútnikov,
ktorí sa prišli z Európy pokloniť Božiemu hrobu,
svojou čestnou a úprimnou prácou
a snahou pomáhať ľuďom a ľudstvu
v ich ťažkostiach na úkor vlastného času
a pohodlia – sa vo svojej čestnosti
prepracovali k uznaniu najvyšších
Svetských a Duchovných Úradov,
až v roku 1113 vznikol a bol uznaný Svetom
skutočný Suverénny duchovný a rytiersky Rád:
Suverénny Rád Hospitalierov sv. Jána Jeruzalemského.
Pokračovanie v 3. časti – Následný vývoj Suverénneho Rádu Hospitalierov sv. Jána Jeruzalemského.
