Časť 3. – Následný vývoj Suverénneho Rádu Hospitalierov sv. Jána Jeruzalemského.
Veľmajster Raymond de Puy.
V roku 1120 zomrel prvý rektor vtedy už preslávenej Nemocnice sv. Jána, Gerard de Thorne a na jeho miesto bol zvolený hrdina útoku na Jeruzalem Raymond de Puy zo šľachtického rodu Dauphine. Od tej doby sa hlava Rádu Hospitalierov začala nazývať Veľmajster.
Popri zachovaní fungovania slávnej nemocnice, Johaniti považovali za nemenej dôležitú úlohu pre seba aj vojenskú ochranu pútnikov na cestách Svätej zeme vedúcich do Jeruzalema. Všetky aktivity Rádu Hospitalierov (Johanitov) sa zameriavali na čestnú prácu pre Dobro bežného obyvateľstva.
Za týmto účelom boli členovia Rádu rozdelení do troch tried: rytieri, ktorí museli byť šľachtického pôvodu a vykonávať vojenské aj vlečkové povinnosti; kapláni (bratia kňazi), ktorí boli zodpovední za náboženské aktivity Rádu, a panoši (zamestnanci, ktorí mali slúžiť zástupcom prvých dvoch skupín).
Na plnenie úloh Rádu zostavil veľmajster Raymond de Puy prvú Chartu rádu – Pravidlá Rádu Hospitalierov sv. Jána Jeruzalemského.V roku 1120 túto Chartu Rád Hospitalierov schválil a prijal za svoju.
Na zástave Rádu, schválenej v roku 1130, bol na čiernom pozadí vyšitý biely osemhrotý kríž. Čierny súkenný odev Hospitalierov (Johanitov) bol vyrobený podľa vzoru odevu Jána Krstiteľa z ťavej srsti, ktorého úzke rukávy symbolizovali zrieknutie sa svetského života a ľanový biely osemhrotý kríž na hrudi symbolizoval ich cudnosť. Štyri smery kríža hovorili o hlavných cnostiach – obozretnosti, spravodlivosti, statočnosti a zdržanlivosti a osem koncov znamenalo osem blahoslavenstiev, ktoré Kristus prisľúbil všetkým spravodlivým.
Po premene na mocnú vojenskú alianciu sa Rád začal nazývať: „Rytieri Rádu Hospitalierov sv. Jána Jeruzalemského“. Ako sláva a zásluhy Rádu rástli, pridávalo sa k nemu čoraz viac aristokratov a rytierov z celej Európy. Počas 30 rokov vedenia Rádu veľmajstrom Raymondom de Puy, úlohy tohto Bratstva ďaleko prerástli miestny rozsah činnosti. Hlavnou úlohou bola nezištná ozbrojená obrana Svätej zeme pred Saracénmi, ktorí sa už niekoľko storočí snažia rozšíriť svoje hranice a dostať sa do európskeho Stredomoria.
Za pozornosť stojí tiež úplná Nezávislosť a Suverenita Rádu, ako jediného od začiatku oddeleného od všetkých ostatných svetských inštitúcií a štátov, ako aj všeobecne uznávané právo mať armádu a viesť vojenské operácie. Rímski pápeži ustavične prejavovali Hospitalierom rešpekt a udeľovali im privilégiá, vylúčili ich z podriadenosti miestnych svetských a duchovných autorít a dali im právo rozhodovať o daniach na teritóriách, kde Hospitalieri pôsobili. Kňazi Rádu sa hlásili len Veľmajstrovi. V roku 1143 vydal pápež Inocent II. špeciálnu bulu, ktorou zverejnil a uznal Suverenitu Rádu Hospitalierov a jeho plnú nezávislosť od duchovných a svetských vrchností.
V roku 1153 Rád rozdelil členov Rádu na rytierov, oblečených do červených polomníšskych, polovojenských odevov s čiernym plášťom, a panošov. Hierarchia Rádu Hospitalierov sv. Jána Jeruzalemského – rytierov, kňazov a nemocničných bratov – bola schválená neskôr, v roku 1259.
Svoju absolútnu Suverenitu a dôveru všetkých duchovných a svetských vrchností si Rád Hospitalierov sv. Jána Jeruzalemského vyslúžil v každej dobe svojou šľachetnosťou, čestnosťou a neúnavnou nezištnou pomocou slabým, chorým a chudobným. Dohliadal už nie len na bezpečnosť a zdravie pútnikov, ale aj na poriadok a chod spoločnosti na teritóriu svojej pôsobnosti,
ktorá sa stále viac a viac rozširovala.
