Views: 9
Získanie rytierskeho stavu nebolo nikdy automatické a tvoril ho dlhší proces. Ašpirant na rytiera musel splniť určité podmienky týkajúce sa výchovy, veku a pôvodu. Týmto sa pre rytiersky titul stali prijateľní len synovia rytierov alebo šľachticov. Iba kráľ mohol udeliť výnimku. V 15. st. bol akt pasovania nákladnou záležitosťou. Zahŕňal obradný kúpeľ, stráž, dary a hostinu. Príslušníci nižšej šľachty si takúto finančne náročnú záležitosť nemohli dovoliť. Riešilo sa to tak, že ašpirant na rytiersky titul dostal podporu od svojho pána.
Je paradoxom, že práve kvôli posunu rytierstva do roviny titulu bežne používaného u aristokracie, si nemohli na vlastné náklady dovoliť akt pasovania práve príslušníci nižšej šľachty, ktorí sa sformovali z vojakov, ktorí vojenské rytierstvo v podstate udržiavali. Mimoriadnosť postavenia rytierov si šľachta začala riadiť sama. Ich spoločenské zaradenie vymedzovali viaceré znaky. Išlo o vonkajšie atribúty s presne stanoveným významom. Plnili pravdepodobne dve funkcie. Predstavovali označenie príslušnosti k určitej skupine a zároveň ju vymedzovali voči iným skupinám. Môžeme tvrdiť, že to boli symboly spoločenského postavenia špecifické pre rytierstvo. Patrili sem predovšetkým erb, koruhva, štít, meč, ktorý mohol byť aj znakom rodiny, do ktorej majetku patril, kopija a kôň. Rytier mal k dispozícii ešte aspoň jedného panoša, ktorý sa staral o koňa a zbrane. Ten mal tiež vymedzenú svoju príslušnosť v spoločenskom rebríčku.
V 11. st. bolo jeho postavenie na úrovni sluhu, ale s rozvojom rytierstva nadobúdal aj on spoločenskú prestíž. Od 13. st. to býval mladý šľachtic, ktorý ešte nebol pasovaný. Stal sa akýmsi rytierskym učňom aristokratického pôvodu. Bol držiteľom určitej hodnosti a ako budúci rytier sa radil k okrajovej časti aristokracie. S rozšírením rytierstva ako titulu, podstupovali akt pasovania všetci príslušníci starých rodov, čím sa stávali príslušníkmi spoločenskej vrstvy s istým zjednocujúcim znakom. Takto sa rytiersky stav stal určitým spôsobom dedičným, pričom každý mužský potomok sa musel porobiť aktu pasovania. Týkalo sa to samozrejme dedičnosti v rámci aristokratického rodu. Ak bol otec rytierom, automaticky sa na pasovanie pripravoval syn.
Rytierstvo však ostáva od aristokracie naďalej oddelené, ale nadobúda čoraz väčšiu vážnosť. Zároveň sa vyhradzuje len pre synov rytierov a matiek urodzeného pôvodu. Rytiersky titul znamená s postupujúcim vývojom pre jeho nositeľa spoločenskú prestíž. Vďaka tejto podmienke si získava šľachta kontrolu nad vstupom do rytierstva a vyhradzuje si ho pre svojich členov. Rytierstvo a aristokracia tak postupne tvoria jeden celok, ale napriek tomu celkom nesplynuli a ani nedošlo k ich úplnému stotožneniu.
Ako sme už naznačili, rytierstvo prešlo určitým vývojom vo vzťahu k privilegovanej vrstve spoločnosti. Niekedy v polovici 13. st. sa zmenil jeho význam v rovine sociálnej príslušnosti a nadobúda aj politický význam. Napriek tomu to nebola jednoliata, úzko ohraničená vrstva. Titul rytier nachádzame aj u príslušníkov najvyššie postavených členov spoločnosti. Aristokracia i sami panovníci sa hrdia prostým titulom rytier.
Dokazuje nám to posun od významu rytiera ako bojovníka k uznávanému spoločenskému titulu. V západoeurópskej oblasti sa s ním stretávame od roku 971. Rytierstvo ako stav sa vyznačovalo majetkom a istým spôsobom života. V polovici 11. st. sa začína transformovať na šľachtu, pričom zahŕňa dva stupne: vyššiu vrstvu hradných pánov vykonávajúcich verejnú právomoc nad určitým územím a nižšiu vrstvu prostých rytierov s malým počtom poddaných osôb. Príslušníkov v druhej skupine bolo iste viac. Smerovalo to k vytvoreniu vrstvy rytierov ako príslušníkov vyššej vrstvy nižšej šľachty.
ZDROJ: RYTIERSTVO element v živote stredovekého človeka
