Jeden indický nosič vody mal dve veľké nádoby. Viseli po oboch koncoch palice, ktorú držal na pleciach. V jednej z nádob bola trhlina, kým druhá bola dokonalá. Tá aj po dlhej ceste od prameňa k domu prišla vždy plná vody, zatiaľ čo puknutá nádoba bola naplnená sotva do polovice.
Po dva roky sa denne opakovala tá istá situácia: nosič naplnil vodou dve nádoby, ale domov priniesol len pol druhej. Dokonalá nádoba bola pravdaže hrdá na to, ako dokáže splniť účel, na ktorý bola vytvorená. Puknutá nádoba sa cítila zahanbená pre svoju nedokonalosť, keďže dokáže spĺňať len polovicu úlohy, na ktorú bola určená. Po dvoch rokoch ponižujúcich pocitov prehovorila raz pri prameni k nosičovi:
„Hanbím sa za seba a chcem sa ti ospravedlniť. Dokážem domov doniesť len polovicu objemu nabratej vody. Puklina na mojom boku spôsobuje, že voda celou cestou po troške vyteká. Je mi ľúto, že pri všetkej svojej námahe nikdy nedosiahneš výsledok, ktorý by jej bol úmerný.”
Nosič jej však riekol:
„Nevšimla si si, že po tvojej strane cesty rastú kvety, a po druhej nie? Už dávno som zbadal, že pretekáš. Preto som po tvojej strane rozhodil semená kvetov a ty ich cestou od prameňa zakaždým polievaš. Ja si z nich už po dva roky trhám, aby mi zdobili stôl. Bez toho, že si práve taká, aká si, by sme nemali v dome toľko krásy.”
Všetci sme nedokonalé nádoby. Len málokto sa nájde bez škrabancov, bez trhlín. Často však práve odlišnosti a ľudské krehkosti robia naše spolunažívanie zaujímavejším a náš život cennejším.
Mnoho nedokonalých ľudí
slúži nášmu svetu práve tým, akí sú.
Každý z nás vykonáva svoju skrytú službu,
každý z nás má pre svet svoju hodnotu a význam.
29. apríla 2024
