Views: 42
Žil raz jeden malý chlapec, ktorý mal veľmi zlú povahu. Hádal sa so svojimi rovesníkmi, aj s dospelými. Stále bol s niečím nespokojný. Raz k nemu prišiel jeho otec, dal vrecko klincov a povedal mu, nech vždy, keď sa nahnevá, zatlčie jeden klinec do plotu vzadu za domom. Chlapec si ticho uvedomil, že tých klincov tam asi bude zatĺkať veľa…
Prvý deň chlapec zatĺkol do plotu 37 klincov. Ďalší deň to bolo podobne, no ako ubiehali dni, zatĺkal počas dňa menej a menej klincov. Za niekoľko týždňov sa naučil kontrolovať svoj hnev a počet zatlčených klincov sa postupne znížil na minimum. Zistil, že je jednoduchšie ovládať zlosť, než zatĺkať klince do plota.
Nakoniec prišiel ten deň, keď sa chlapec ani raz nehneval. S radosťou to povedal svojmu otcovi a ten mu navrhol, aby teraz chlapec vyťahoval vždy jeden klinec, keď sa za celý deň ani raz nerozhnevá. Dni sa míňali a chlapec po čase mohol povedať otcovi, že v plote nezostal ani jeden klinec.
Vtedy vzal otec chlapca za ruku a zaviedol ho k plotu. Tam mu povedal:
„Urobil si na sebe kus dobrej práce chlapče a mne veľkú radosť. No pozri sa na tie diery v plote. Ten plot už nikdy nebude taký, aký bol. Keď povieš niečo v zlosti, zanechá to v ľuďoch podobné jazvy, ako keď pichneš do človeka nôž a vytiahneš ho. Nezáleží na tom, koľkokrát povieš ľutujem, rana sa síce zahojí, ale jazva stále zostáva. Rana spôsobená slovom bolí rovnako, ako fyzický úder. Priatelia sú vlastne veľmi vzácne drahokamy. Rozveseľujú ťa a podporujú vo všetkom. Radi ťa vypočujú, pomôžu keď máš starosti, pochvália ťa a vždy sú ochotní tí otvoriť svoje srdce. Snaž sa, aby si už nikdy nemusel do plota zatĺkať klince. Odmenou ti budú tvoji priatelia.”
