Views: 29
VELESTUR a jeho starodávne SLOVANSKE nápisy na južnej skalnej strane steny vrcholu Velestúr (1254,4m) patrí do geomorfologickej jednotky Kremnické vrchy. Velestúrske nápisy objavil a prezentoval širšej slovenskej verejnosti Pavel Križko, v r. 1868 v Letopise Matice slovenskej, ročník V., zväzok I. “Starobylé nápisy na kremnickom pohorí“. V prílohe tohto Letopisu sú 3 prílohy – kresby nápisov na Smrčníku, Velestúre a z úlomku spod Dievčej skaly. Nápis dešifroval takto:
Nemajúc po ruke viac starobylých azbúk, nutno mi bolo prvotne srovnávať čiary a písmeny, nachodiace sa v kremnických starobilých nápisoch s písmenami v Kollárovej Staroitalii poznačenými, a vynímajúc niekoľkých písmen, našiel som tu všetky tieto znaky, pravda nie hneď v azbukách na prvej tablici udaných, lež častejšie iba v nápisoch sem i tam roztratené a začasto v okrúhlejšej alebo hranatejšej podobe prichodiace, čo mi ovšem krušnú krem toho prácu nemálo obťažovalo. Pokúsime-li sa teraz podľa dosavádneho vysvetlenia jednotlivých písmen prečítať velestúrsky nápis, bude znieť nasledovne:
Riadok 1: prěchach silian ot morane, zru-
Riadok 2: mich kremenitju te turv i vsia gra-
Riadok 3: da; i bě gode po turu dvě stě te
Riadok 4: osmdst
V terajšej mluve: „Prišiel Silian od severu, sboril Kremnicu a Turovo i všetky hrady; i bolo rokov po Turovi 280.“
Po smrti Pavla Križka sa začalo s diskreditáciou jeho objavu, našli sa osoby, ktoré tvrdili, že nápisy vytvoril sám a že celé je to podvrh. No na stranu Pavla Križka sa postavilo mnoho odborných bádateľov :Gustáv Kazimír Zechenter – Laskomerský- veľmi dobrý priateľ P. Križka, lekár, spisovateľ, uznávaným geológom, mineralógom, botanik, verejný činiteľ, národný buditeľ a maliar. Vo svojich Pamätiach sa G. K. Zechenter Laskomerský vyjadril, že písmo nápisov na Velestúre je venetské. Martin Žunkovič- major čs armády z Kroměříža, pôvodom Slovinec, sa ku velestúrskym nápisom vyjadril vo svojom diele Slawische Runen-Denkmäler (Kroměříž,1915). Venuje mu necelé 4 strany, pozornosť venoval aj Smrčníku a Malachovskému nápisu, ktorý uverejnil Ján Petrikovich. Žunkovič sa jednoznačne prikláňa na stranu obhajcov pravosti velestúrskeho nápisu, preberá preklad Križka. Silian je podľa Žunkoviča pán zo Žiliny, mesta s hradom pri Váhu. Tur je identický s Turčianskou župou, Morana je názov hraničnej oblasti. Nápis bol podľa Žunkoviča vysekaný na najkratšej spojnici Kremnice s Banskou Bystricou. Táto práca je dôležitá aj preto, lebo sa tu spomínajú podobné iné nápisy z celého Slovenska: Havrania skala, Hronec, Inovec, Nová Lehota, Bogliarka, Sabinov, Kriváň, Ružomberok.
Dr. Vojtech Bukovinský- má najväčšiu zásluhu v tom, že článkom “Dešifrovanie legendy o velestúrskom epigrafe” v Zborníku Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici, č.5, r. 1986 uviedol na pravú mieru množstvo informácií. JUDr. Vojtech G.Bukovinský (1.1.1916 – 28.8.1989) bol právnik, ktorý sa počas svojho plodného života stal známym svojim úsilím poznávať pravdu v oblastiach histórie, archeológie, jaskyniarstva a v príbuzných odvetviach. Jeho práca “Dešifrovanie legendy o velestúrskom epigrafe” je pomerne neznáma, aj keď svojim významom je priam povinným čítaním pre každého záujemcu v kauze Velestúr. Svojim významom je tak dôležitá, že by si zaslúžila úplný prepis. V skrátenej verzii podávam jej hlavné myšlienky, v závere to bude však často doslovne citované. V. Bukovinský bol pobúrený článkom v Novom Slove č.4 z roku 1972, kde bol opätovne Pavol Križko obvinený z falzifikátorstva. Preto po práci na dešifrovaní nápisov v Bodine sa začal venovať Velestúru, a urobil tak precízne, pátral priamo v archívoch, miesta osobne navštívil, a výsledok sa dostavil.Bukovinský podal celú genézu, ako P.Križko našiel „hrobový nápis“ v roku 1861, a v roku 1864 (presne 12.11.1964) aj epigraf na Velestúre. Po ich publikovaní v časopise Sokol (roč.1862,1863 a 1865) tieto nápisy nikto nespochybnil. Oba nápisy boli voľne prístupné, ich autenticita overiteľná. Sám Križko podľa Bukovinského by sa asi ťažko odvážil vykresať venétske litery do skál v prostredí vtedajšej Kremnice, kde si to mohli ľahko overiť miestni Nemci, maďarskí úradníci, dôstojníci honvédskej posádky alebo organizovaní turisti. Pavol Križko bol až do svojej smrti váženým občanom Kremnice.
Bádateľ D.Žunkovič takisto o nápise nepochyboval, nápis aj odfotografoval a o jeho pravosti vlastne do roku 1928 nikto nepochyboval. Až práca Michala Matunáka z roku 1928 spustila lavínu obvinení, pričom však táto Matunákova argumentácia pozostáva z niekoľkých viet, a poznámka o spolupáchateľoch Križkovi, Klemensovi a Moravčíkovi bola vsunutá do poznámky pod čiarou. Takže pár viet, a čo všetko zmôžu také vety, keď sa ich chopia „odborníci“.
Bukovinský postupne uvádza argumenty v prospech pravosti nápisov : kresličom nemohol byť Klemens, pretože ten v tom čase pôsobil v Žiline a železničné spojenie vtedy ešte neexistovalo. Aj druhý údajný spolupáchateľ obuvník Moravčík vraj trénoval vysekávanie rún v Imrišovskej záhrade okolo roku 1860. Logika tejto konštrukcie je absurdná: nikto majstra čižmárskeho šidla a kopyta sekať nevidel, nevie sa, kto by ho platil, a je absurdné, aby sochár a maliar Klemens poslal sekať písmená a znaky obuvníka! Navyše každý si aj dnes, v 21.storočí môže overiť spôsob sekania znakov na oboch kameňoch.
Bukovinský si všimol recenziu dr.Viléma Pražáka v ročenke Bratislava (1929), ktorá vyšla ako časopis učené společnosti Šafaříkovy. Pražák vypustil do obehu veľmi závažné klamstvo, keď napísal, že Michal Matunák bol očitým svedkom toho, ako sa tieto nápisy vyrábali ako falzifikáty. Táto jasná lož sa neskôr preberala ďalej, bola prebratá aj do prvej slovenskej encyklopédie v roku 1932 (Slovenský náučný slovník, Bratislava –Praha 1932), ktorej zostavovateľom bol aj dr. Vilém Pražák… A nikomu nenapadlo overiť si, že Michal Matunák sa narodil v roku 17.júla 1866, teda „očitý svědek Michal Matunák“ nebol v rokoch Križkových nálezov a publikovania (1862-1865) ani na svete! Dr.Bukovinský to jasne zhrnul : Dr.Vilém Pražák zámerne a očividne klamal. O tom, čo ho k tomu viedlo, sa tu šíriť nemienim.“Dr.Bukovinský si ďalej všíma argumentáciu MUDr. Gustáva Zechentera – Laskomerského, ktorý vo svojom životopise “Päťdesiat rokov slovenského života” (Tatran,Bratislava 1974) opisuje príhodu, keď počas jedného výletu na Velestúr našiel v sutinovom kuželi pod bralami Velestúra zlomok kameňa s vyrytými symbolmi.
Uznávaný geológ Zechenter-Laskomerský uvádza rovnako hlbokú zvetralosť celej plochy, teda rovnako plochy aj nápisu do hĺbky 2 milimetrov. Michal Matunák tento dôkaz samozrejme nespomenul… Michal Matunák sa prejavil aj ako geologický analfabet, pretože píše o ľahko zvetrateľnom trachyte, ktorý nápis neudržia ani 200 rokov. Pritom andezit (správny názov) je mimoriadne tvrdý a trvácny nerast, ktorý sa používa na výrobu dlažobných kociek. Pravdepodobne najrukolapnejším a najpresvedčivejším dôkazom Križkovej neviny (a viny Matunáka) sú dva prvé a jediné odpisy velestúrskeho epigrafu, ktoré si Pavol Križko zhotovil tužkou priamo na Velestúre, keď epigraf dňa 12.11.1864 našiel a očistil od lišajníkov. Tento málo známy Bukovinského objav sa nachádzal v jednej z kníh označených pečiatkou „Ex libris Pavel Križko“.Citujem : „Je to kúsok papiera rozmerov 17 x 21 cm. Papier bol už vtedy čiastočne popísaný. Križko ho použil zrejme iba preto, lebo nemal pri sebe iný, vhodnejší papier. Prvý odpis prezrádza nezvyčajnú roztržitosť a vzrušenie odpisovateľa. Veď hneď na začiatku vynechal šesť symbolov (7 až 12). Ba aj po znaku na pozícii 29 sa opäť pomýlil. No toto už zbadal a chybne nakreslené znaky prečiarkol. Potom už poodkresľoval zvyšné symboly až do konca správne. Jednako urobil jednu priam neuveriteľnú chybu. Pri dodatočnom očíslovávaní znakov mal na druhom riadku pokračovať od číslice „30“ , no on omylom napísal číslicu „20“; tak dostal počet znakov iba 26 (miesto 72). Križko sa zorientoval, že sa kdesi pomýlil. Obrátil preto papier, aby sa na druhej strane pokúsil o zopakovanie odpisu. Zvolil však iný postup: najprv si urobil päť vodorovných čiar a nad ne napísal číslice od 1 po 80. Pod tieto potom opatrne podkresľoval jednotlivé symboly. Dostal tak správny počet znakov – 78. Po príchode domov z nevysvetliteľných pohnútok zlúčil (píšúc už perom) symboly 45 a 46 do jedného a ostatné postupne prečísloval. Tak zredukoval ich počet na 77. V tomto chybnom podaní vyhotovil perokresbu velestúrskeho epigrafu a poslal ju so svojím príspevkom na uverejnenie. (Sokol, roč. IV. (1865), str.11-12.) Žiada sa ešte upozorniť na to, že poniže druhého (opakovaného) odpisu sú horizontálne rozvinuté a od 1 do 13 očíslované symboly vyryté na úlomku skaly, ktorý Križko našiel v štrkoch pod tzv. Dievčou skalou pri návrate z Velestúra.
Pavol Križko sa teda mýlil a tápal pri odpisovaní velestúrskeho epigrafu práve tak ako človek, pre ktorého epigraf predstavoval úplné nóvum. Keby Križko bol text najskôr poznal, nebol by ho tak zdĺhavo a prácne odpisoval. Pokiaľ ide o zlúčenie symbolov na 45 a 46 pozícii, Križko zasa prezradil, že nemal ani potuchy, čo tie drobné znaky znamenajú. Ide tu totiž o samohlásky „i“ a „a“ z venétskeho písma, či abecedy. Spojením týchto znakov vznikla skomolenina, ktorá vo venétskom písme nejestvuje. Na perokresbe, ktorú maliar J. B. Klemens uverejnil (Letopis Matice slovenskej, roč.1868) sú síce symboly 45 a 46 nakreslené správne, (oddelene), ale znaky pod číslom 27 a 55 sú podané odlišne od Križkových. Tieto rozdielnosti sú presvedčivým dôkazom toho, že medzi Klemensom a Križkom nejestvovala akákoľvek vzájomná spolupráca. Každý sa pri odkresľovaní velestúrskeho nápisu spoliehal iba na svoje oči a dosiahnuté výsledky si vzájomne neporovnávali, nekontrolovali.“
Bukovinský v ďalšom texte uvádza dôkazy, ako A. Csanda dokázal, že v roku 1897 vydané kurucké piesne, údajné zozbierané Imrichom Matunákom, otcom M. Matunáka, sú falzifikáty zhotovené samotným Michalom Matunákom. Na toto upozornil na stránkach Slovenských pohľadov v roku 1897 v poznámke Pavol Križko, a to bol pravdepodobne jeden z hlavných dôvodov pomsty M. Matunáka, ktorý na Križka po jeho smrti vyhotovil obvinenie z falšovania nápisov.Bukovinský uvádza aj školácku chybu M.Matunáka, ktorý proti Križkovi vytiahol argument, že J.Bolský – dejepisec, ani neexistoval. Pavel Križko vo svojej práci pre svoju slabšiu latinčinu uviedol názov diela Bolského iba preloženým názvom. Michal Matunák v snahe potvrdiť svoju teóriu odcitoval však aj miesto a rok vzniku tohto vzácneeho rukopisu, čiže „Posonium,1627“, ktorý vo svojom diele Križko ani raz nespomenul. Bukovinský píše: „Michal Matunák sa priam školácky potkol a to ho usvedčuje, že knihu Jána Bolského mal v rukách a postaral sa o jej zmiznutie z fondov kremnického mestského archívu! “
Záver príspevku Vojtecha Bukovinského si zaslúži byť ako veľmi dôležitý dôkaz uverejnený v plnom znení (strany 303 a 304.):„Keď sa Michal Matunák roku 1922 usadil v kremnickom mestskom archíve, stal sa sám sebe pánom. V tomto postavení sa konečne vybral na Velestúr, aby zhliadol vychýrené skalné nápisy. Márne však chodil okolo brál, Križkov epitaf nenašiel. Vysvetlil si to na jeho vzdelanie primerane naivným spôsobom : za uplynulých šesťdesiat rokov, čo Križko nápis do brala vysekal, dažďová voda ho do tla zmyla. To, že starobylý nápis urobili „neviditeľným“ lišajníky, mu ani na um neprišlo. Publikovať svoje zdanlivo objektívne zistenie Michal Matunák nepokladal za atraktívne pri zaplánovanom zhanobení už nebohého, a preto celkom bezbranného Pavla Križku. Prišiel na súcejšie riešenie: rozhodol sa epigraf podľa zachovaných predlôh do brál Velestúra znovu vykresať. Bolo potrebné si túto prácu mimo Velestúra vyskúšať. Nuž a to sa dialo v Kremnici na rovnakom materiáli, aký bol na Velestúre. Tak sa asi dostalo na balvan v Imrišovskej záhrade meno „Karol Moravtsik“. Po zácviku sa na bralách Velestúra objavil Matunákom celkom trefne pomenovaný „novšie zostavený“ nápis. Keď kniha o dejinách Kremnice r. 1928 vyšla, nápis na Velestúre mal už akú-takú patinu. Jednako nemohol robiť dojem „starobylého“ nápisu. A všetko bolo v najlepšom „poriadku“.Michal Matunák sa zrazu vyšvihol vysoko nad Pavla Križku. Na Matunákov podfuk sa za celé polstoročie neprišlo. A veru nikto by na tomto stave nebol niečo zmenil. Považujem za šťastie, že som sa na Velestúr dostal až 28.júla 1983. Falošný epigraf bol by i mňa zmiatol. Keď som prvýkrát na Velestúr vystúpil, Matunákovu imitáciu Križkom objaveného epigrafu už nebolo vidieť. Podľa výpovede Bedricha Gayera skalisko s nápisom sa zrútilo (žeby po zásahu výbušnín?) a dopadlo popísanou plochou dolu. Menovaný znalec Kremnice a jej okolia po zhliadnutí kresby starého epigrafu potvrdil, že na zrútenom balvane bol vyrytý presne ten istý text.. O tom som nevedel ani pri mojom druhom výstupe na Velestúr, ktorý som vykonal dňa 10.októbra 1984. Netreba tu už dodávať, že pôvodný epigraf som, aj keď dokonale zamaskovaný lišajníkmi, našiel.Nuž a na záver už iba toľkoto: predpoklad, že rytiny na Velestúre sa „neudržia ani 200 rokov“, ako to tvrdil Michal Matunák, vypočítal podľa tohto vzorca : 60 + 60 (roky počítané od vzniku falošného epigrafu) + prídavok = menej ako 200. Neostal pri jednoduchej matematike: 60 + 60 = 120. Poistil sa, veď pamätal i na budúcnosť: čo ak aj po uplynutí stodvadsiatich rokov ostane nápis ešte zreteľný? Počínal si prezieravo. Prerátal sa však v jednom. Pavlom Križkom objavený a ním publikovaný nápis existuje na Velestúre možno už tisíc rokov a má pred sebou nesmierne dlhý život…Pre úplnosť treba ešte doložiť, že skalný stĺp (andezit má totiž charaktaristickú stĺpovitú štiepivosť) sa podľa Bedricha Gayera zrútil v čase medzi jeseňou roku 1982 a jarou nasledujúceho. K tejto ešte neobjasnenej udalosti došlo teda iba niekoľko týždňov pred mojou prvou návštevou velestúrskej lokality. Iba tejto nadmieru šťastnej okolnosti možno vďačiť, že sa podfuk s epigrafickým falzifikátom po toľkých desaťročiach podarilo odhaliť.
Na tomto úspechu má významný podiel aj bývalý kremnický haviar, vyše osemdesiatročný Bedrich Gayer. On síce poznal iba ten „novší“ záznam. No o jeho „zániku“ ma mohol informovať jedine on. Veď dôverne pozná široké okolie Kremnice a dennodenne sa v ňom pohybuje. Na rozlúštení velestúrskej „záhady“ má nesporne veľký podiel. Urobím všetko, aby sa falošný velestúrsky nápis stal opäť viditeľným. Stane sa akiste vyhľadávanou atrakciou v tejto turistami málo navštevovanej časti Kremnických vrchov.Velestúrske andezity nebudú príťažlivými iba pre záujemcov o epigrafy, ale aj pre lichenológov. Veď tamojšie lišajníky odohrali nezvyčajnú rolu pri zrode a mimoriadne dlhom pretrvávaní legendy o takzvaných „kremnických falzifikátoch“.Záverom ostáva iba dodať, že odhodlanie pána Bukovinského by malo nájsť pokračovateľov, lebo doteraz je jeho príspevok takmer neznámy, a snáď bude inšpiráciou pre súčasníkov.Antonín Horák- Velestúru sa venuje v knihe “O Slovanech úplně jinak” v kapitole “Rúnové nápisy na Slovensku”, a to Náhrobnému kameňu od Velestúru ako aj nášmu predmetu skúmania : kapitola 15. Pohanské obětiště Velestúr (str. 83-87). Dôležité je jeho pevné presvedčenie o pravosti nápisov: Ze všeho nejdůležitější je však tato otázka: “Mohou být oba uvedené nápisy Križkovými falzifikáty, za které jsou prohlašovány? To může tvrdit jen ten, kdo obě památky na vlastní oči neviděl a vlastní rukou nezkusil výrýt do kamene rýhy písma. Napodobení a umělé zestařání je vyloučeno.” (str.87).
PhDr. Jiří Rieger- český bádateľ , stredoškolský učiteľ nemeckého a ruského jazyka na Strednej priemyslovej škole stavebnej v Mělníku, vzdialený príbuzný známeho politika 19. storočia F. L. Riegra, sa starým nápisom venoval po celý život. Ako je uvedené v jeho texte, veľkou pomôckou pre neho bola práca Alfa Mongého a O.G.Landsverka : “Norse medieval cryptography in runic carvings.”Správnosť a univerzálnosť tejto praktickej univerzálnej príručky si overil aj na velestúrskom nápise, a svoje zistenia uverejnil v svojich dielach, ktoré však neboli široko publikované, ak neberieme jeho iné príspevky, uverejnené priamio v školskom časopise, a čiastočne v pravoslávnych mesačníkoch, ktoré vydáva Pravoslávna cirkev v Čechách a na Slovensku. Okrem velestúrskeho nápisu sa Dr. Jiří Rieger venoval aj nápisom na keramike, ktorá sa našla na Remecisku (Blatné Remety pri Michalovciach), nápisom v Bodine a na Štangarígli, avšak po Velestúre si najviac vážim jeho dešifrovanie nápisu na stéle v michalovskej rotunde.Ešte zaujímavá časť z listu J.Riegra zo dňa 12.2.1995: Co se týče Mongého, je to vlastně první vědecká ucelená teorie tzv. padělků nápisů či rukopisů: spory vznikli proto, že badatelé 19.století neznali podstatu středověkých památek , že to byli především alegorie. Dále, že veškeré číselné údaje sloužily kalendářní kryptografii. Že jsou tedy více méně fingované. Kryptografii sloužily i akrostichy a anagramy, kvůli nímž byly texty deformovány různými grafickými a mluvnickými odchylkami (anomáliemi,ba chybami).
To, co naivní skeptici považovali za důkaz padělanosti, byli jen vodítka k luštění kryptogramů. Vášnivé spory byly způsobeny právě těmito skrytými sděleními a teorie anagramů, s kterou první přišel známý de Saussure, otevřel cestu k chápání starých textů počínaje starými Indy. Roman Jakobson v USA prohlásil, že toto je druhá saussurovská revoluce v jazykovědě a textologii. Mongé pak tuto revoluci v chápání středověké literatury dovršil. Bohužel slavistika dosud vězí v naivním bahýnku 19. století. Pro velesturský nápis má Mongé prvotřídní význam.Ivan Rumanovský- uverejnil v Literárnom týždenníku (piatok 27.augusta 1993) článok “Kameňovanie odvážnych”. Uvádza viacero osôb, ktorých diela neboli pre vtedajšiu resp. terajšiu vhodné, pretože podkopávali „oficiálnu“ pravdu o pôvode Slovanov. Okrem mien Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Jaroslav Zástěra, Antonín Horák,Jindřich Wankel,Rudolf Wirchow,Dušan Haruštiak veľký priestor venuje aj Pavlovi Križkovi, dokonca je tu aj kresba velestúrskeho nápisu.
„Podobné výpady robili odporcovia teórie o autochtónnosti Slovákov v Európe a bagatelizovali nálezy rúnového písma Pavlom Križkom pri Kremnici, čo malo ďalekosiahle následky. Stalo sa, že Križkove bádania sa už neobjavujú ani v jeho biografii, ba ani v encyklopedických heslách. Napriek svojim neprajníkom Pavol Križko- Tibránsky inicioval založenie Muzeálnej spoločnosti slovenskej, menovali ho referentom pre dejepis, archeológiu a antropológiu, ale žiaľ jeho významná štúdia o vývine písma ostala v rukopise. Svoje predstavy o autochtónnosti Slovákov pod Tatrami sa však nevzdal, aj keď väčšina historikov ju odmieta podnes, a to i napriek tomu, že sa jej zastával aj Andrej Kmeť.Doc. Ing. Viliam Štolmann, CSc- napísal príspevok “K vysvetleniu pôvodu starobylých nápisov na Kremnickom pohorí” v Technických novinách č.39/1993. Okrem všeobecných informácií o nápisoch na Velestúre (a popri tom v Malachove, Smrečníku) uvádza zaujímavú myšlienku – bukvy, písmená, ktoré vznikli zrezaním vetiev buka, lipy a iných drevín.V závere doslove píše: “Kremnické starobylé nápisy, svedkovia slávnej minulosti Slovanov, naďalej chátrajú a podliehajú devastácii, takmer nikto o nich nič nevie a nemá sa o ne kto postarať”.
Miloš Drastich- je bývalým šéfredaktorom Technických novín, novinárom, publicistom, ktorý otázke pôvodu Slovanov venoval mnoho článkov a niekoľko kníh. O velestúrskych nápisoch písal v knihe “(SLO)WÁNI Z tieňa?” (Expedícia do minulosti II.), Ružomberok, 2000.V časti Písmo, krehučká pamäť, na str. 130 – 152 sa odvoláva na článok V.Štollmanna z Technických novín a na príspevok V.Bukovinského v Zborníku Stredoslovenského Múzea v B. Bystrici. S oboma sa stotožňuje, príspevok V.Bukovinského chápe ako obhájenie cti P.Križka. Z príspevku V.Štollmanna preberá podstatné časti texov, aj abecedu z velestúrskeho nápisu pomocou vetiev buka, lipy a brezy.Ako prvú a hlavnú príčinu spochybňovania velestúrskeho nápisu, a v oveľa širšom meradle pochybnosti o starobylosti Slovanov, považuje migračnú teóriu o pôvode Slovanov, podľa ktorej Slovania prišli do Európy až na konci sťahovania národov v piatom až šiestom storočí. M.Drastich s tým kategoricky nesúhlasí, ba naopak o etnogenéze Slovanov má svoju mienku, úplne odlišnú od oficiálnej verzie.Karel Sklenář- známy autor venoval dve strany svojej knihy “Slepé uličky archeologie” (1995) velestúrskym nápisom. Bolo by zaujímavé vedieť jeho dnešné pocity , pretože od tejto doby aj „oficiálna“ veda potvrdila megalitické pamiatky v Čechách a na Slovensku. Myslím, že teraz by mal niekto napísať skôr knihu : “Uličky slepej archeológie”.
Napodiv text na stranách 40 – 41 je u Sklenářa podivuhodne objektívny, autor sa neprikláňa ani na stranu jednoznačných zástancov resp. pochybovačov a aj v tomto chronologickom prehľade názorov mu patrí čestné miesto pokusu o objektivitu. Z príspevku vidno, že Karel Sklenář mal „velestúrsku“ problematiku dobre naštudovanú a text je priam studnicou inšpirácií pre ďalší prieskum, napr. v prípade sadrového odliatku z Prahy (resp. iných podobných odliatkoch Klemensa uložených v iných múzeách).Všetka česť.Prečítajme si teda názory K.Sklenářa: Nápisy na horách kolem KremniceVzbudily značný zájem, když je nalézal, od listopadu 1864 opisoval, pak v prvních ročnících pražské Besedy, pak i jinde a zejména roku 1868 v Letopise Matice slovenskej (s dodatkem od malíře Josefa Božetěcha Klemense) uverejňoval kremnický archivář a historik Pavel Križko. První z nápisů se objevil na vrchu Smrečníku (1249m), druhý na nejvyšším bodě Kremnického pohoří- Zlaté studni, řečené tehdy Velestur (1266m), kde prý bylo božiště boha Velese, a třetí na Dievčej skale, zasvěcené podle Križka kdysi bohyni Ladě či Vesně. První dva měly mít význam historický, třetí náboženský.Križko luštil velesturský nápis, který prý na základě místních pověstí objevil r.1965, za pomoci Kollárova fantastického spisu “Staroitalija slavjanská” z r. 1853 a přečetl text: „Prjechach silian ot morane zru/mich kremenitju te turui vsia gra/da i bie gode po turu dvje stje te osmdst“, což podle něho mělo znamenat: „Přišiel Silian od sever, sboril Kremnicu a Turovo i všechny hrady; i bylo rokov po Turovi 280…”Jméno Silian vykládal ve spojení se slezským germánským kmenem Silingů; přední slovanský autochtonista z počátku našeho století, kroměřížský penzionovaný major Martin Žunkovič, považoval jej spíše za pána Žiliny a vykládá: “Přijel žilinský od hranice, zničil Kremnici a Tur a všechny hrady a opevnění v Turské oblasti, kterých bylo na 280.“ Podle Žunkoviče byl nápis umístěn na strážní vyhlídce jako pobídka ke bdělosti.Spolu s tímto nápisem našel prý Križko i zlomek břidlicové tabulky se zbytky run, které se však nedaly rozluštit.Smrečnický nápis na balvanu dlouhém půldruhého metru, objevený prý už roku 1861 také na základě lidového vyprávění, rozluštil teprve Žunkovič ve spise “Die slawischen Runendenkmäler”(1915): „Rubi chury kryje mugila“ mělo znamenat „hřbet hory se kryje se župní hranicí“ (!) – hranice měla vyznačovat jakási mohyla jako mezník a náhrobek. Nemenší dávku fantazie projevil jiný pozdní romantik, F.Růžička, ve své Slovanské mytologii (1907) : raby (t.j.bojovníky -!) chrabré kryje mohyla (to se má vztahovat k padlé stráži na této vyhlídkové výšině).
Zlomek z Dievčej skaly četl Križko „Vesně bog…/ziart…“ , t.j. „Vesně bohyni …žiartvisko“, jiní zase jinak.Milovníci slovenských dějin přivítali Križkovy objevy s nadšením. L.A.Reuss později (1877) napsal v rukopise “Bájeslovie drievnych Slovákov”, že u Kremnice je „vrch památný Veles-Tur i s oltárom a početnými nápismi v runách, z čehož sa zavierať dá, že i Slováci pastýrský národ za svých časov tuná hojné obete mohli skládať.“ K nápisům v horách se pořádaly vlastenecké výpravy, malíř Klemens je odléval do sádry a posílaly se různým muzeím (roku 1869 také do Prahy). Pátralo se pilně a objevovaly se další nápisy – šlo však vždy nakonec jen o přirozené trhliny v andesitovém kameni nebo snad i o nápisy z pozdějšího středověku (?). Roku 1875 byl objeven rozpukaný balvan u studně pod Vysočinou v Malachovské dolině u Kremnice; „runový“ nápis na něm četl tehdy V.Pauliny Toth: „Uňal krk Stanovi pána Slepota pils“, Žunkovič později „U nás krjestanov panne slepota Pilz 1872“. Petrikovich v roce 1905 pokládal nápis za pravý, doplněný jen v poslední řádce podpisem myslivce Pilze z Ortut z r. 1872, ale Žunkovič s nebývalou kritičností prohlásil celý nápis za falzum, vyrobené podle neznámého staroslovanského runovvého textu.Vedle přívrženců Križkových výkladů se však už dříve objevili i odpůrci. Těžko říci, zda záměrné poškození velesturského nápisu lze přičíst na jejich vrub, či zda jej z taktických důvodů provedli (po zhotovení odlitků ti, kdo byli zasvěceni do okolností jeho původu. Obhájcem původních nápisů se stal zejména Žunkovič, který argumentoval „logicky“. Falzátor by si prý vybral nějaký významný moment z dějin země, a ne drobnou, jinak neznámou lokální udalost z Turce (ale tato skutečnost naopak ukazuje, že mohlo jít o někoho, kdo chtěl proslavit město Kremnici), že existence nápisů byla už doložena dříve lidovými pověstmi (o těch ovšem mluví jen Križko až po objevu a nijak je konkrétně nedokládá) a že Križko sám četl nápisy špatné (což ale nic neznamená, protože jsme už vícekrát viděli, jak „runologové“ jen výjimečně docházeli k souhlasným čtením).
Závěr celého příběhu kremnických nápisů se zdánlivě objevil ve dvacátých letech našeho století: autor dějin Kremnice, kněz Michal Matunák, přinesl odhalení, že falšovatelem nápisů byl sám Križko, který studoval různé abecedy a v rukopise zanechal obsáhlou práci o vývoji písma; u něho existoval i motiv oslavy Kremnice a její starobylosti. Križko prý napsal texty a převedl je do „runové“ podoby (vzory pro písmo je ovšem popravdě třeba hledat spíše ve starých italických abecedách než ve skutečných runách), aby je pak mohl datovat do 3. a 4. stol. Po Kristu a prodloužit taj dějiny města i slovanského osídlení. Podle jeho návrhu kreslil nápisy malíř Klemens a do kamene ryl nějaký Karol Moravtsik, jinak kremnický švec, který se prý v jednom z dalších nápisů (pod Rembíjem) dokonce podepsal.Výklad zní velmi logicky a věrohodně; pochybnosti budí ten, kdo jej podává. Matunák nebyl očitým svědkem objevů, jak se někdy udávalo, protože tehdy ještě nebyl na světě. Měl však dobré motivy ke svému odhalení: jednak – sám zřejmě rodem jihoslovenský Maďar – byl výslovným nepřítelem slovenských národních snah a ctěl patrně diskreditovat nejen je, nýbrž i Križka, proti kterému byl osobně velmi zaujat. Osočení Križka spojil proto s místními kremnickými fámami o dalších autorech, které nelze doložit. K dokreslení jeho obrazu přispívá skutečnost, že sám byl falsátorem a jím zhotovené texty domněle autentických starých písní uveřejnil kdysi v dobré víře – sám Križko.
Že nápisy na kremnických horách nepocházejí ze staré slovanské doby, k níž se měly hlásit, je zřejmé. Kdy a jak vznikly, zůstává i po matunákově pochybném odhalení tajemstvím historie.Nápisy samy byli už podle svědectví z roku 1893 jen stěží rozeznatelné a další století jim ovšem na zřetelnosti nepřidalo. Zajímavou památkou na tuto aféru je sádrový odlitek, který sa dochoval v Národním muzeu v Praze a byl po prvním vydání této knížky identifikován ve sbírkách jeho Lapidaria.Dr.Rudolf Irša- sa k Velestúru vyjadril vo svojej knihe “Kultové kamene tajomné a magické“, ktorá vyšla v Bratislave v roku 2008. Velestúru venuje kapitolu Kultové miesta na strednom Slovensku – Velestúr na stranách 213-214, vrátane jednej fotografie a kresby. Uvádzam presnú citáciu:
Velestúr na strednom Slovensku sa stal známym v 19.storočí vďaka nápisu, ktorý si na ňom všimol kremnický archivár Križko. Meno Velestúr má starobylý základ, ktorý sa dá odvodiť od Veles – slovanskej Veľkej Matky a tura (býka). Je však aj iná možnosť, z ktorej vyplýva, že toto kultové miesto patrilo Turom, ktorých uctievanou nadprirodzenou mocou bola Veles. Turi sú Turanci, ktorých meno nachádzame vo viacerých lokalitách najmä na strednom Slovensku. Odhliadnuc od problematiky runového nápisu, na Velestúre ide o prírodné kultové miesto z magicko-démonického obdobia, ktorého základom bol výrazný krajinný útvar, tunajšia skala. Na samotnej skale, ktorá bola predmetom zvýšeného záujmu v 19.storočí, sa prípadné dôkazy o starobylosti tohto kultového miesta na prvý pohľad nedajú nájsť. Avšak len pár metrov od najväčšej skaly leží niekoľko typických kultových kameňov s plochými miskami, kameň v podobe hada či draka a ďalšie. Na niektorých sú mytologické kresby. Tieto doteraz unikli pozornosti, lebo existencii kultových kameňov na Slovensku bola a je venovaná pozornosť len výnimočne, a tak pri dokazovaní starobylosti tohto kultového miesta im, ani kresbám na nich, nebola venovaná žiadna pozornosť.
Velestúr je rovnakým kultovým miestom, ako spomínané kultové miesta na východnom Slovensku. Viacero kultových kameňov leží aj pri ceste vedúcej z Kremnice na Velestúr. Neďaleko Velestúru sa nachádza nové kultové miesto „neopohanistov“, ktoré bolo zriadené na základe poznatkov, ktoré sa podarilo zhromaždiť pri výskume tradícií a nálezov viažúcich sa k staroslovanskému náboženstvu. Je zaujímavým príkladom tvorby kultového miesta za použitia materiálu, ktorý poskytla okolitá príroda.Na strednom Slovensku sa nachádza množstvo prírodných kultových miest a kultových kameňov, lebo tunajšia príroda je štedrá na kameň a tvary, ktoré sú vhodné na tento účel.Spolu s Dr. Rudolfom Iršom sme pred prieskumom samotného Velestúru navštívili, preskúmali a zdokumentovali aj zvláštny kameň pri Zechenterovej záhrade, údajný Skúšobný kameň. Priamo fyzicky s odstupom pár hodín som videl oba typy písma, oba spôsoby sekania písmen, tvary znakov, hĺbku a tvar rýh v kameni.
Dr. Rudol
ZDROJ: Objavené v útrobách internetu…
