Views: 19
Podľa skúsenosti mníchov rozprávanie nesie v sebe tieto nebezpečenstvá:
Prvým nebezpečenstvom je zvedavosť.
Zvedavosť vedie k roztržitosti. Roztržitý človek sa stará o všetko možné; je bez obsahu, prázdny a povrchný. Myšlienka na Boha sa v ňom neudrží. Nemôže v ňom dozrievať.
Z učenia mníchov:
„Mních by nemal chcieť vedieť,
či je ten alebo onen taký alebo onaký;
také skúmania nielen bránia v rozjímaní,
ale vedú k nactiutŕhaniu a klebetám;
preto je najlepšie celkom mlčať“.
Ak si niekto nevie nič udržať pre seba, ale musí všetko povedať, dobré i zlé, máme dojem, že nemá hĺbku. Nevie, čo je tajomstvo. Nemôže s tajomstvom žiť, nemôže ho uniesť. Preto ani nemôže do tajomstva hlbšie preniknúť. Pretože chce o ňom hneď rozprávať, zničí ho. V tomto ustavičnom rozprávaní sa v skutočnosti skrýva strach z tajomstva, a azda aj strach zo samého Boha. V rozprávaní chce človek všetko pomenovať, poodhaliť, vyjadriť, a tak aj ovládať. To, o čom rozprávam, mám v rukách. Hádžem to niekomu inému. Nemôže ma to teda poraziť. Neraz máme dojem, že niektorí okamžite začnú rozprávať, aby si druhého udržali od tela, aby skutočný rozhovor odviedli z cesty.
Druhým nebezpečenstvom je posudzovanie iných.
Keď pozorujeme, o čom hovoríme,
zisťujeme, že zväčša hovoríme o druhých.
Stále niečo o druhých rozširujeme.
Sú predsa len takí zaujímaví? Poskytujú nám nové témy na rozhovor? Aj keď chceme o druhých hovoriť pozitívne, pristihneme sa pri ich posudzovaní, hodnotení alebo pri tom, že sa s nimi porovnávame. Často je rozprávanie o druhých rozprávaním o sebe samých bez toho, že by sme si to uvedomovali. Rozprávame o tom, čo by sme chceli mať, či o tom, čo nás znervózňuje alebo zneisťuje a provokuje.
Avšak tým, že rozprávam o druhých, si neuvedomujem, že rozprávam vlastne osebe a o svojich problémoch. Zväčša to nevedie k lepšiemu sebapoznaniu, ale naopak, k obrane pred poctivým sebaskúmaním.
Rozprávaním o druhých si udržiavame odstup od našej vlastnej reality. Každý pozorovateľ však ľahko zbadá, že stále prezrádzame iba seba samých. Pozorným poslucháčom naše rozprávanie odhalí, akí sme, čo si myslíme, čím sa zaoberáme, s čím sa nedokážeme vnútorne vyrovnať. Naša reč prezrádza naše emócie a želania, plány, motívy, ťažkosti a komplexy.
Tretím nebezpečenstvom je túžba po sláve.
Kto veľa rozpráva,
často kladie do stredu seba samého.
Opakovane hovorí o sebe,
stavia sa do dobrého svetla,
aby si ho všetci všimli.
Grécky mních Ján Klimak hovorí:
„Uvravenosť je trónom ješitnej túžby po sláve, na ktorom ona sedí ako sudca seba samého a vytrubuje seba do celého sveta.“
Kto rozpráva, chce, aby ho brali vážne. Kto hovorí, očakáva, že bude akceptovaný alebo dokonca obdivovaný. Bez toho, že by si to uvedomil, narába so slovami tak, aby tým vzbudil uznanie. Rozprávanie tak často slúži na uspokojenie túžby po sláve.
ZDROJ: Anselm Grun – O mlčaní.
