Views: 3
Na Slovensko sa vracia ručné zvonenie a táto tradícia sa dostala aj do zoznamu nášho nehmotného kultúrneho dedičstva.
Uplynulo už vyše tisíc rokov, odkedy sa zvony rozozvučali po Európe. Prvé zvony sa používali už v archaickej dobe v Mezopotámii a v ďalších kultúrach na svete – v starovekom Egypte, Palestíne, Číne i antickom Grécku.
Odjakživa boli hudobným, no súčasne i kultovým nástrojom. Slúžili na zvolávanie ľudí i nadprirodzených bytostí. Tie zlé zas odháňali. Spája sa s nimi množstvo legiend, povier a tajuplných príbehov.
Podobne ako mnohé iné oblasti aj svet zvonov zasiahla elektrifikácia, ktorá postupne vytlačila ručné zvonenie. Dnes sa však do veží opäť vracia, keďže žiaden stroj nedokáže nahradiť majstrovstvo ľudských rúk. A na rozdiel od modernej techniky ručné zvonenie zvony neničí.
Zvonár
Igor Cziel začal zvoniť minulý rok.
„Dostal som sa k tomu náhodou. Keď som pátral po histórii Gelnice, dostal som sa aj k tunajším zvonom a z toho skrsla myšlienka. Prvýkrát som zvonil v auguste na odpustových slávnostiach. Odvtedy sme postupne začali zvoniť ručne pri ďalších príležitostiach,“ hovorí tridsaťdvaročný zvonár z Gelnice.
Igor Cziel je architekt, do práce cestuje do Košíc. Na Gelnicu však nedá dopustiť. Staré banské mesto má za sebou bohatú históriu a Igor ju odhaľuje pre ostatných. Angažuje sa v miestnych spolkoch, v zrúcanine hradu nad mestom pomáhal inštalovať informačné tabule.
Venuje sa však najmä Svätému Jozefovi, Svätej Márii a ich druhom. Tak sa totiž nazývajú zvony v miestnom, pôvodne gotickom farskom Kostole Nanebovzatia Panny Márie.
„Zvony majú často vlastné mená, tie sa dávajú podľa patróna, ale máme tu napríklad aj zvon, ktorý nesie meno Veľký. A ďalší je pamätný zvon, ktorý pripomína obete prvej svetovej vojny, ten sa volá Zvon padlých bojovníkov,“ opisuje Igor. Zvony majú často nielen mená ako ľudia, ale aj rozprávajú o sebe ako ľudia, v prvej osobe.
Na venci Veľkého gelnického zvona tak môžeme čítať nemecký nápis: „Mňa, pôvodný zvon starobylého banského mesta Gelnica, v roku 1742 priniesli späť do Gelnice, kde ma s prispením celej gelnickej pospolitosti opravili a znovu odliali.“
Quasimodo
Vo veži gelnického kostola v úctyhodnej výške sa nachádzajú dovedna štyri zvony. Občas sem zaletia holuby i netopiere. Po stenách sú aj dvestoročné nápisy bývalých kostolíkov, niektoré v maďarčine či v nemčine. Každý chcel po sebe zanechať pamiatku.
Mesto, ktoré vzniklo na mieste slovanskej osady vďaka nemeckým osídlencom, má za sebou multikultúrnu minulosť a toleranciu národností aj vierovyznaní. To vidno aj na takom paradoxe, ako je tunajší zvon – je zasvätený Panne Márii, ale nesie aj evanjelický nápis. „Často mi hovoria, že som ako zvonár od Matky Božej. Ale nemám ešte hrb ako Quasimodo,“ smeje sa Igor.
Slávna postava z románu Victora Huga je poloslepý a zhrbený muž a táto črta má odkaz aj v realite. V minulosti boli zvonármi často telesne postihnutí a hendikepovaní ľudia, nielen muži, ale i ženy. Napriek tomu sa zvonárstvo vnímalo ako vážené povolanie a často sa dedilo.
Zvonári sa zhodujú, že zvonenie má i duchovný rozmer, veď zvon má aj srdce. A to doslova. Kým telo zvona je z bronzu, srdce sa vyrába z mäkšieho železa, aby pohlcovalo silu úderu pri tvorbe tónu.
Zvuk sa rozlieha do vzdialenosti niekoľkých kilometrov a v samotnej veži je ohlušujúci. „Keď zvoním, tak so štupľami v ušiach, nechcem prísť o sluch,“ komentuje Igor.
Rozhojdať ťažký nástroj v tvare obráteného kalicha pritom nie je hračka. Najväčší gelnický zvon, ktorý je preliaty z pôvodného gotického zvona, váži 2,6 tony. Jeden z najťažších zvonov na Slovensku sa nachádza v Bardejove a váži zhruba osem ton. V Prahe musia dvanásťtonový zvon Zigmund z roku 1549 rozzvoniť až štyria skúsení zvonári. Najťažší na svete je moskovský Cársky zvon s hmotnosťou 216 ton.
Zvonenie má viacero fáz – rozbeh, priebeh a záver. Dobrý zvonár sa to naučí odhadnúť, rovnako ako pozná druhy zvonenia. Inak pri ohlasovaní času, inak pri sviatkoch či nečakaných udalostiach. „Umieračik nie je motorizovaný, a tak sa ozve, iba keď ním zazvoníme my.
Pri takzvanom úmrtnom zvonení ‚na hranu‘ je zvlášť potrebný zvonár, ktorý pracuje so srdcom väčšieho zvona. Stroj zvoniť na hranu nedokáže. Zvoniť treba tak, že zvon bije iba na jednu stranu a tým pomalšie a smútočne,“ vysvetľuje jednu z predností ručného zvonenia Igor.
Zvon ako rádio
V minulosti zvony fungovali namiesto rádia a televízie, ohlasovali rôzne udalosti a pohromy, ako povodne a požiare, zaháňali búrky a víchrice. Podľa zistení bádateľov na niektorých miestach Slovenska pretrváva zvonenie proti búrkam dodnes… Typy zvonenia sa líšia podľa krajín a regiónov, v minulosti u nás zvony tiež zvolávali do práce, hlásili príchod vzácnych hostí i večernú hodinu, keď sa na noc zatvárali brány mesta.
„Dá sa oprávnene domnievať, že v každej lokalite, v ktorej sa u nás nachádza zvon, je s ním spojený aj nejaký príbeh, udalosť, väzba a prepojenie osôb na zvon,“ hovorí Juraj Gembický z Krajského pamiatkového úradu v Košiciach, ktorý je súčasne historik aj kampanológ, teda odborník na všetko, čo sa týka zvonov a zvonenia.
O zvonoch existuje i celá pomocná veda – kampanológia, jej názov je odvodený od talianskeho výrazu pre zvon. Pamätníci vedeli podľa zvonenia umieračika určiť, kto zomrel – tri série zvonenia, takzvané verše, ohlasovali smrť muža, dve ženy a jedno smrť dieťaťa. Podobne patrili ďalšie typy zvonenia iným, dnes zabudnutým príležitostiam.
Za vojnových čias nastupovali rekvirácie zvonov, aby z nich liali kanóny. Zhadzovanie zvonov bola veľká udalosť, pri ktorej nechýbal nárek. Zvon pred zhodením z veže naposledy hodinu zvonil. Často sa pri páde rozdrúzgal na márne kúsky. Gembický, ktorý sa venuje dokumentácii kampanologických pamiatok, hovorí, že ručné zvonenie dnes funguje vo viacerých mestách a dedinách.
Po nástupe techniky prišla vlna vytriezvenia, postupne sa začínajú vo vežiach vypínať elektrické rozvodne a zvony opäť rozhojdávajú ruky zvonárov. Deje sa tak napríklad v Košiciach, na Spiši, Liptove, ale aj inde.
Počet ručných zvonárov sa však stále ráta skôr v desiatkach ako v stovkách. Protikladom sú kostoly bez zvonov, kde gombík spúšťa nahrávku so zvonením.
Nielen tradícia
K najstarším dokladom používania zvona na našom území patrí nález rímskeho zvonca z polovice prvého storočia pred naším letopočtom na Bratislavskom hrade. Reálne začiatky zvonárstva spadajú do stredoveku, starý zvon z prelomu ôsmeho a deviateho storočia objavili archeológovia v slovanskom hradisku v Bojnej.
Staré dokumenty dokladajú významný nárast počtu zvonárov v trinástom storočí po tatárskom vpáde. V súčasnosti sa na Slovensku nachádza okolo trinásťtisíc zvonov. Historik Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi Miroslav Števík tvrdí, že ručné zvonenie má aj v súčasnosti nesmierny význam.
„Nový spôsob zvonenia nedosahuje kvalitu ručného. Výskumy ukázali, že elektrifikácia zvonenia negatívne vplýva na hmotu zvonov a používanie elektrického zvonenia, zvlášť pri starých zvonoch, je nevhodné, dochádza k ich znehodnocovaniu. Nič nenahradí citlivé ruky zvonára, ručné zvonenie. Okrem toho elektrifikácia odstraňuje originálne príslušenstvo zvonov,“ dôvodí.
Technické hľadisko nie je zanedbateľné. Podľa odborných výskumov za posledných šesťdesiat rokov sa pri masovom rozšírení automatu opotrebovali zvony v rovnakom rozsahu ako pri ručnom zvonení za posledných šesťsto.
Zvonár Martin Brziak z liptovského Bobrovca potvrdzuje, že na elektrifikáciu doplatili tak, že im pukol najvzácnejší zvon. On sám zvoní už päť rokov. „Zvonárove ruky patria k lanu zo zvona rovnako ako prsty organistu na klávesy organa. To nenahradí žiadny naprogramovaný automat. Za najkrajšie považujem, keď sa pred zvonením stretneme hore vo veži a dohadujeme sa, kto bude zvoniť na ktorom zvone, ktorým zvonom začneme a ako sa budú ďalšie pripájať. Ohlušujúci hlahol zvonov vás tak očarí, že prídete aj nabudúce.“
Ručné zvonárstvo sa v decembri 2011 dostalo aj do zoznamu nášho nehmotného kultúrneho dedičstva. Ako pri schvaľovaní návrhu uviedla historička Alžbeta Hološová, „začala vládnuť technika a človek, jej pôvodca, sa dostal do jej područia, a tým následne ochladli aj medziľudské vzťahy či tradície, ktoré ľudí spájali“. Možno sa raz ručné zvonenie dostane aj do zoznamu UNESCO, kde sa už napríklad nachádza fujara a fujarová hudba.
ZDROJ: https://plus7dni.pluska.sk/relax/nastupe-techniky-prisla-vlna-vytriezvenia-zvony-opat-rozhojdavaju-ruky-zvonarov
