Views: 7
Rod jedného zo zakladateľov a súčasne prvého veľmajstra Huguesa de Payens existoval vo Francúzsku ešte v 18. storočí a disponoval grófskym titulom. Archív rodu sa zachoval aj v búrlivých rokoch revolúcie a záznamy v ňom dokazujú, že viacerí jeho členovia boli členmi slobodomurárskeho hnutia. Najvýznamnejším zistením je však genealogické prepojenie na Merovejcov, staré byzantské cisárske rody, dokonca – podľa autorov – i rodinu proroka Mohameda.
Templársky rád sa formoval od roku 1094 z iniciatívy Huguesa de Payens, ktorého väčšina historikov jednoducho vníma iba ako križiackeho rytiera, ktorý sprevádzal Gottfrieda z Boullonu do Jeruzalema, kde ustanovil rád rytierov Šalamúnovho chrámu, teda templárov. Pravdou však ostáva, že sprevádzal Raymonda z Toulouse, neskoršie grófa z Tripolisu a v Jeruzaleme sa usadil, aby tu obhajoval Raymondove záujmy. Bez de Payensových kontaktov a financií, ktorými disponoval by zrejme nevzniklo ani portugalské kráľovstvo ako nezávislý štát s vlastnou panovníckou dynastiou. Práve Hugues de Payens v roku 1094 pomohol Henrichovi Burgunskému, ktorý sa stal kniežaťom Portugalska prostredníctvom svadby s Teréziou Portugalskou (jej otcom bol Alfonz IV., vládca Kastílie a Leónu a matkou princezna Zajda, dcéra Muhammada III. al-Mu´tamida, emira zo Sevilly) zjednotiť krajinu pod svoju vládu, čo však podľa našich autorov nebolo tak celkom zadarmo:
„Cena, ktorú tento pár musel Huguesovi de Payens zaplatiť, bolo uzavretie dohody, ktorá umožňovala moslimskej populácii žiť v mieri a vyznávať vieru v súlade so svojim svedomím. Ešte prekvapivejšia je skutočnosť, že demarkačná línia, ktorú v Španielsku Hugues de Payens vytvoril, zastavila aragónsku, navarskú a kastílsku expanziu do islamského Španielska. Upevnili sa tak územia, ktoré španielske katolícke frakcie získali po páde Umájjovcov a zároveň vytvoril nárazník, ktorý poskytol Maurom úľavu, aby ich štát a kultúra prežili ďalšie tri storočia. Hugues de Payens preto vytvoril pre svojho bratranca suverénne grófstvo, ktoré sa v roku 1239 zmenilo na regulérne kráľovstvo. V roku 1139 sa síce o Alfonzovi I., hovorí ako o portugalskom kráľovi, avšak pápež uzná existenciu kráľovstva až v roku 1179. Za doby Alfonsa III. (1248–1279) krajina konečne získala územie, ktoré sa kryje s hranicami, ako ich poznáme dnes.“
Tým sa to ale nekončí.
Od princezninej lásky k islamu
Najzaujímavejším je totiž zistenie, že práve rodokmeň Huguesovej rodiny dokazuje príbuzenskú väzbu jeho starého otca s Maurami do tej miery, že bol známy ako „Thibault de Payens, le Maure de Gardille“ (Thibault, Maur z Gardille). Je pravdou, že sa volal Theobaldo, pochádzal zo Španielska, jeho otcom bol Abdurrahmán an-Násir (známy pod prezývkou „malý Sancho“) a starým otcom cordobský emir Muhammad al-Mansúr. Predkov posledne zmieneného je možné vystopovať až do Mohamedovho rodu prostredníctvom idrísovskej kráľovskej dynastie vládnucej v severoafrickom Fezskom kráľovstve.
Pokiaľ teda vezmeme do úvahy maurskú vetvu Huguesovho rodokmeňa, nemalo by nás až tak prekvapovať, že sa mu podarilo zjednotiť územie, z ktorého sa postupne sformuje Portugalské kráľovstvo. Ak si to zrekapitulujeme, Hugues bol teda príbuzným Terezy Portugalskej, byzantského cisára Alexia I. a mnohých ďalších prominentov. A to bol aj jeden z dôvodov, prečo portugalský kráľ odkázal v testamente svoju ríšu templárom.
Starý otec Huguesa de Payens bol poslaný na dvor východného cisára Jána Duku, aby tam zastupoval posledných Umájjovcov z Córdoby. Práve tu sa zamiloval do Jánovej sestry Angeliky, s ktorou sa oženil podľa pravoslávneho obradu. V skutočnosti sa Theobaldo oženil dvakrát – už ako vdovec si zobral za druhú manželku katolícku šľachtičnú Leotardu de Bagarris, s ktorou mal dvoch synov. Theobaldov najstarší syn z prvého manželstva, Thibault, sa usadil v Champagne a oženil sa s Heliou de Montbardovou, tetou neskoršieho opáta cisterciánskeho rádu, slávneho Bernarda z Clairvaux.
„Hoci sa narodil ako kresťan, boli Huguesove korene natoľko rôznorodé, že bol schopný využiť pre dobro mnoho svojich príbuzných, či už to boli kresťania oboch hlavných denominácií (katolíckej i pravoslávnej), alebo tých, ktorí nasledovali islamskú vieru,“ tvrdia autori knihy „Templári a tajné múdrosti islamu.“
To nie je až také nepravdepodobné, ak zvážime, že medzi španielskymi šľachtickými rodinami a maurskou kráľovskou dynastiou existovali pokrvné zväzky. Španielski panovníci sa sobášili s umájjovskými princeznami, obchodné i vojenské zmluvy medzi kráľmi a kalifmi boli tak spečaťované zmiešanými kresťansko-islamskými manželstvami.
ZDROJ: https://www.jesensky.sk/Publikacie/Knizne-recenzie-vydavatelstva-GRADA/Templari-a-tajna-mudrost-islamu/
