Views: 1
Zaujímavé… ľudia v beznádeji trpia a túžia mať nádej. Keď im niekto nádej poskytne, ich situácia sa okamžite mení v lepšiu. Vo fáze nádeje sa im ľahšie kráča životom, ľahšie premýšľa, ľahšie sa im tvorí obraz novej lepšej budúcnosti, ktorý tak veľmi človek potrebuje.
No je aj iná fáza evolúcie Duše. Aby Duša evolucionalizovala, potrebuje sa posunúť ešte ďalej. Nádej jej priniesla ľahšie napredovanie k lepšej budúcnosti, no Podstata túži ďalej… túži sa oslobodiť od všetkých obmedzení. A túžba je tiež v istom zmysle obmedzenie. V zameraní sa na Cieľ môže byť človek šťastný a spokojný. Po jeho naplnení si nájde nový Cieľ, ešte jeden… a ďalší… to všetko je v poriadku. Keď máte nádej, keď máte Cieľ a viete, ako ho dosiahnuť a viete aj, že ho dosiahnete, je všetko v poriadku.
Do chvíle, keď sa ozve Podstata, ktorá vie, že svetský spôsob života nie je Cieľom. Je cestou k Cieľu, ku ktorému sa Podstata približuje (ak správnym smerom napreduje…) Zrazu chce človek cítiť úplnú slobodu. Lepšie povedané nezávislosť od toho všetkého, čo má… od vecí, od vzťahov, od procesov… aj od svojej podmienenej Mysle. POZOR! Nezávislosť od toho, čo mám, neznamená, že to dám preč, že sa toho vzdám. Reč nie je o tom, že sa vzdám zodpovednosti za to, čo mám, keď to už mám. Potrebné je vzdať sa lipnutia na tom, čo mám. Dovoliť veciam voľne plynúť… dovoliť ľuďom prejaviť sa… rozhodnúť sa inak, ako by som to urobil ja… stačí trochu odstúpiť a pozorovať vývoj.
Duša skúša
netúžiť… len byť.
Túži iba existovať. Bez potreby nádeje v niečo, bez čoho nedokážem byť… bez potreby vlastniť niečo, bez čoho môj život nie je naplnený… Jedinou náplňou je – mať živý kontakt s aktuálnou skúsenosťou Lásky v tomto svete.
S úctou Milan
