Život v Čase

Ľudia neustále na niečom pracujú,
aby si zabezpečili svoju budúcnosť,
ktorá nikdy nepríde.

Človek vždy a neustále žije iba v prítomnosti. Žiadna budúcnosť sa neodohráva tu a teraz. Tak to proste je. Bez ohľadu na to, čomu venuje svoju pozornosť, žije stále tu a teraz. Jedine tu a teraz má možnosť tvoriť – dať životu Zmysel. Vážnou vecou je však to, že väčšinou je tu a teraz Duchom neprítomný a je neprítomný aj Mysľou. A to je problém. Buď sa vracia do situácií, ktoré už dávno prežil a nemôže ich zmeniť, alebo je svojou Mysľou v budúcnosti. A tak neustále plynie v Čase života bez toho, aby žil Život v čase.

Takéto správanie sa podobá spánku. Veď človek žije aj keď spí. Počas dokáže snívať a prežiť rôzne veci. Snívanie sa dá dokonca aj ovládať a človek vo svojom sne koná z vlastného rozhodnutia. No v konečnom dôsledku spí. Rovnako ako človek, ktorý síce bdie a dokáže v bdelom stave aj pracovať, no nemyslí. A nie je prítomný ani Duchom. Využíva schopnosť „autopilota“, aby vykonal to najnutnejšie a v Mysli a v Duchu žije úplne niečo iné… často nesúvisiace s dianím v prítomnom čase.

Táto Vesmírna hra, v ktorej hrá každý človek svoju úlohu, má však svoje pravidlá. Ak človek nežije prítomne, ak mrhá svojim časom a potuluje sa v ňom všade, len nie tam, kde má aktuálne svoje telo, skôr či neskôr taký človek zlyhá vo svojej neprítomnosti v danom prítomnom okamihu. A to, na čom pracuje, stráca hodnotu a ide od začiatku.

Každý človek žijúci na Zemi tu prišiel niečo vykonať. Niečo hodnotné, prospešné pre Celok. Každý z nás potrebuje svoj životný Cieľ objaviť. Ak máš životný Cieľ, potom už všetko, čomu sa venuješ, podriaďuješ svojmu životnému Cieľu a nemôže sa stať, že by tvoje rozhodnutia a činy boli mimo tejto Cesty. Ak zlyháš a vyjdeš zo svojej Cesty, vždy vieš, že to bolo zlyhanie a okamžite sa zaradíš do svojho životného procesu a pokračuješ v ceste k svojmu Cieľu.

Ten, kto svoj životný Cieľ ešte nepozná, koná čokoľvek. Zvyčajne mu je jedno, čím sa živí, len nech sa uživí. No vždy má nádej svoj Cieľ nájsť. A to sa dá len tak, že si uvedomuje v prítomnom okamihu, čo mu aký pocit dáva. Práca, vzťahy, komunikácia… všetko vyvoláva pocity. Pokiaľ v nich nie sme prítomní a s odstupom času ich už iba hodnotíme, sme mimo svojej Cesty. Potrebujeme sa ukotviť v prítomnosti a uvedomovať si,
kto som,
čo chcem,
čo ma baví,
k čomu smerujem,
a ako to dosiahnem.

A toto som schopný poznať len TU a TERAZ.

S úctou Milan